Som ročník 1984 a môj prierez rannej rutiny víkendového popíjania kakaa, zatiaľ čo sa konzoly v izbe psychicky pripravovali na najväčší záber v rámci týždňového vyťaženia, spočíval v pozeraní televíznych rozprávok rôzneho druhu. V tomto smere som vyrastal na klasikách formátu; Teenage Mutant Ninja Turtles, Scooby-Doo, Duck Tales a podobne, z čoho ani jedno nesplňovalo nejaké hororové predpoklady. Sledovanie animovaných rozprávok som ale sem tam prekladal aj produkciou slovenskej verejnoprávnej televízie a napríklad tam jednu rannú šou moderoval istý Raťafák Plachta po boku Kuka (ak neviete o čo ide, skúste hodiť očkom po náhľadovom obrázku). Na tú dobu mi výzor týchto handrových panákov s ľudskou rukou v zadku neprišla nijako hrôzostrašná, avšak dnes už celý ten motív vnímam predsa len trocha inak. A prečo to všetko spomínam? Simultánne vedľa súdruha Raťafáka lomeno Kuka z STV, bežala vo svete edukačná šou Sesame Street, kde vystupovali dnes celosvetovo známe osobnosti ako Big Bird, Grover či Elmo. Je priam zaujímavé si uvedomiť, že strach z vypchaných panákov vystupujúcich v sezamovej ulici alebo strach z onoho Raťafáka Plachtu nie je ani náhodou bizarnou predstavou, čo krásne deklaruje spracovanie survival hororovej videohry My Friendly Neighborhood, ktorá mi pred časom doslova vyrazila poistky.
Za vývojom tejto originálne vyzerajúcej pocte projektom ako sú BioShock a Resident Evil stoja dve konkrétne mená. Bratia John Szymanski a Evan Szymanski sa jedného dňa rozhodli, že by bol dobrý nápad zobrať účastníkov Sesame Street a vyrozprávať ich optikou fiktívnej premeny z televíznych kulís na psychopatických vrahov. Neurobili to však žiadnym prvoplánovým spôsobom, pričom by bežným bábkam strčili do rúk sekerky a bez akejkoľvek motivácie ich v hordách vypustili na svoje nevinné obete. Naopak, oni im dali reálny dôvod ku svojím činom, ktorý by nemal problém obstáť v akomkoľvek hororovom filme dneška. Predstavte si situáciu, v ktorej dávno zabudnutá televízna šou hnijúca v priestoroch opustenej budovy z ničoho nič začne vysielať do éteru niečo, za čo si koncesionári ani náhodou nezaplatili. Čierny a nepovolený vysielací signál šíri mestom nechcené spomienky na mnou spomínanú chuť kakaa a preto je do akcie povolaný bývalý vojak, terajší údržbár, Gordon. Gordon, tak ako aj celá Sesame Street, už dávno zabudli aké to je robiť to, čo vás napĺňa a za misiou vypnutia televízneho vysielača v opustenej budove nevidí nič len ďalší unudený deň. To však ešte netuší, že akonáhle vstúpi do priestorov opusteného televízneho štúdia, vrhnú sa na neho jeho vlastný detský hrdinovia a tentokrát im vôbec nepôjde o nejaké šírenie edukačných myšlienok.
Je tu veľa nosných pilierov a dôvodov, prečo som sa už od prvého momentu od My Friendly Neighborhood nevedel odtrhnúť, avšak ak by som mal vybrať trio jasne deklarovaných pozitív, zoradím si to nejako takto. Na prvom mieste je hutná atmosféra s jemným hororovým mrazením na pozadí, nasledovaná perfektne vykradnutou hrateľnosťou z BioShocku a Resident Evilu (nechýbajú stredne náročné puzzle a ukladanie predmetov do priestorovo obmedzeného inventáru) a to všetko zakončuje humorom lemovaný arzenál a zábavná interakcia s ním. Gordon sa pre splnenie svojej misie musí prepracovať na samotný vrchol televíznej veže, avšak do cesty sa mu vrhajú proporčne rôznorodé bábky zo sezamovej ulice, ktoré sa ani náhodou nechcú nechať znova umlčať. Poraziť ich sa fakticky nedá a jediné čo môže náš, lusknutím prsta zase užitočný, Gordon, vykonať, je omámiť ich a následne zviazať pomocou lepiacej pásky. Práve tento postup, kedy si z pozície akéhosi parodovania námorného dôstojníka z Dooma, nájdete zbraň pripomínajúcu brokovnicu (miesto bežných projektilov strieľate písmená z písacieho stroja) a ňou sa snažíte uzemniť všetky tie otravné bábky idúce vám po krku, je v hre esenciou jednoduchej, ale zábavnej interakcie. Nábojov je málo, lepiacich pások je málo a hádajte čo? Aj za save pozíciu sa musí platiť - stará škola a opäť ten závan sobotňajšieho kakaa, mňam do p...
Umelá inteligencia bábok je na nízkej úrovni, ostatne rozprávame sa tu o indie produkcii za pár korún, a preto vám stačí naučiť sa ich stereotypný pohyb po kulisách televízie aby ste sa im vedeli vyhnúť. Nájdu sa tu však momenty, špeciálne narážam na tých pár súbojov s bossmi, kedy musí neodkladne prísť aj ku bojom a tie sú po boku krátkej hracej doby a slabšej grafiky, asi najväčšou slabinou celej hry. Behom piatich hodín som prešiel My Friendly Neighborhood na sto percent a ak by v tom momente existovalo pokračovanie, okamžite by som sa do nebo pustil. Predstavujem si, čo by asi vyššie spomínaná dvojica vývojárov dokázala s My Friendly Neighborhood vytvoriť v momente, keby im niekto poskytol peniaze a čas na AAA kontúry. Komu však neprekáža slabšia grafická stránka, ktorá v istom smere vlastne pomáha budovať špecifický druh atmosféry, nemal by si predmetnú hru nechať ujsť. To čaro sveta kde sa projekt odohráva je tak špecificky nádherné, že akýkoľvek tlak na viac hororových prvkov by jej len uškodil, ale aj napriek tomu som v ňom neraz zažil krušné momentky, kedy mi vôbec nebolo všetko jedno. Mesiac čo mesiac vychádzajú desiatky nudných a zbytočných interaktívnych softvérov a preto sa mohlo stať, že vám kvôli nim My Friendly Neighborhood uniklo z hľadáčiku. Tento článok má slúžiť primárne na to, aby sa predmetná produkcia do neho reálne dostala, keďže si to dielo samotné rozhodne zaslúži.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti DreadXP
