Anglické štúdio Bossa je dnes už typickým príkladom akejsi podmienenej existencie, ktorého srdce dýcha a zomiera v jednej jedinej hre. Nie snáď, že by značka Surgeon Simulator bola ich osamoteným reálne dokončeným projektom, avšak ak si pozrieme ten zvyšok, zvlášť vo svetle úspechu a skutočných obratov, všetko ostatné zahrnuté v ich portfóliu zastáva úlohu štatistickej plnky bez invencie. Simulácia chirurgov z roku 2013, projekt neskôr vyšiel aj na konzoly s niekoľkoročným odstupom, tak bude definitívne profilovať ich logo a to až do momentu, kedy prípadne prídu s niečím rovnako šialeným a predurčeným na úspech. Do tej doby sa aj na základe hore opísanej skutočnosti nemôžeme vôbec čudovať snahe o zopakovanie onoho úspechu a aktuálne vydanie Surgeon Simulator 2 tak musíme skôr brať ako potravu pre skalných fanúšikov jednotky a nástroj na zaplatenie účtov strojcov tejto šialenosti.
Začnime jemne filozofickou otázkou v zmysle; kto takéto somariny vôbec hrá?! Nuž, úspech spomínaného prvého dielu, kedy sa nikto z nás takzvaných odborníkov a kritikov ani len neodvážil odhadnúť, či sa vôbec niekedy dočkáme pokračovania, bol založený na dobrom načasovaní. V dobe svojej existencie sa popularita takzvaného YouTube hrania starala o tučné výplaty pre dovtedy neschopných parazitov našej spoločnosti a zaujať stream niečím bizarným a zároveň zábavným bolo ideálnou cestou ako sa presadiť v pomaly rastúcej konkurencii. Simulácia chirurgov mala toho času sotva do nejakého skutočného simulovania operácií na ľudskom tele a jediné, čo ako tak prinášalo ten potrebný efekt virtuálnej socializácie, bola jednoduchá hrateľnosť. Aby ste mi rozumeli, jednoduchosť nespočívala v ovládaní, ktoré bolo zámerne komplikované a šialené, ale len v pochopení hlavných princípov tejto 3D arkády. Tie spočívali v snahe operovať s nemotornými rukami a svojho pacienta čo najmenej zmrzačiť. Kto však narobil na sále poriadny červený čurbes, nakoniec vo svetle ľudí, čo na jeho kanál klikali a pozerali, zarobil najviac.
Nechcem hneď takto od boku začať autorov tohto diela nejako haniť, každopádne od dvojky som očakával aspoň nejakú snahu posunúť sa o väčší kus ďalej, čo sa však nakoniec ani náhodou nepodarilo. Operovanie pomocou jednej ruky (ako inak tej ľavej), tak ako v prvej časti, ostáva nezmenené a rovnako tak aj nemotorne riešený systém ovládania zápästia prostredníctvom nakláňania myši. Ako hlavný lekár na sále máte neobmedzený pohyb okolo vlastného pacienta a ak hovorím o voľnosti, tak mu doslova môžete skákať po hlave a nič sa nestane. Simulátor chirurgov prezentovaný Bossa Studios je šialenou arkádou v treťom rozmere, kde dokážete holými rukami utrhnúť ležiacemu nohu a napchať mu ju do zadku. Prečo by ste niečo takéto robili? No veď aby váš stream prilákal istú sortu divákov, ktorí podobné kreácie berú ako srandu zrovnateľnú s návštevou divadla alebo múzea. Tak či onak, moje pocity zo schémy ovládania sa od jednotky nikam neposunuli a celé je to znova jedno pekelné dobrodružstvo, kde som za zvuku padajúcich nástrojov nebol schopný poriadne udržať ani skalpel bez toho, aby som svojmu pacientovi nespôsobil fatálne škody a následne večný odpočinok.
Väčšia voľnosť so sebou prináša nutnosť odbiehať si pre isté vybavenie do vzdialených kútov sály, čím sa autori snažili vytvoriť jeden z dvoch najsilnejších argumentov, prečo tento počin opatriť číslovkou 2. Riešenie akýchkoľvek krízových situácií, kedy je nutné napríklad čo najrýchlejšie zastaviť krvácanie alebo vybrať škodlivý orgán, hráč dokáže spracovať behom pár sekúnd. Skutočná výzva však nastane v momente, kde pointu riešenia musí realizovať priamo vo fyzickej forme. To nás širokým oblúkom vracia späť k vyššie opísanému ovládaniu, ktorého naučenie si vyžaduje jednak silnú trpezlivosť, ale rovnako tak aj chuť sa na niečom takomto vôbec dokázať zabávať. Osobne som počas niekoľkohodinového recenzovania nedosiahol ani polovičku tohto cieľa a v istom bode ma prepadla nutkavá myšlienka vraziť si neďaleko ležiace a pekne naleštené nožnice do oka a otočiť s nimi o tristošesťdesiat stupňov. Zachoval som sa však ako profesionál a miesto takto drastického činu som zvolil zahryznutie sa do vlastnej ruky. Aj takéto môže byť recenzovanie videohier formátu Surgeon Simulator 2.
Ak prvým zásadným pilierom čo do noviniek je patričná voľnosť, tak druhým je kooperácia spojená s možnosťou editovania úrovní. Ak si hru zakúpite na Epic Games Store (tu dostala ročnú exkluzivitu voči Steamu), tak dostanete možnosť prizvať na operačný sál ďalších troch kolegov s rukami dozadu, aby ste spoločne zmasakrovali pacienta ešte viac, než by to dokázal sólo lekár. Za predpokladu, ak je singl hranie v prípade tejto projekcie často chaosom bez pointy, tak pri spustení kooperácie to je bordel v neskutočnom merítku. Jeden cez druhého sa ako po požití éteru snažíte uchopiť do krivých rúk akýkoľvek nástroj, na ktorý dosiahnete, a následne ním ubodať chudáka ležiaceho na stole. S veľkým sebazaprením si viem predstaviť, ako touto "šou" bavia ľudí na streame hviezdy formátu Resta a podobne, avšak z pohľadu bežného hrania ide o jeden veľký šalát s príchuťou namočeného kartónu. Surgeon Simulator 2 má vo finále síce uspokojivú grafickú stránku a nie práve zle riešený zvuk v pozadí, ale všetko ostatné je skôr vtip bez logickej celistvosti a v takomto duchu budem ku hre pristupovať aj u finálnych percent.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Bossa Studios
