Dávno predtým, než som pracoval v predajni s videohrami som túžil byť herný redaktor. Jednoducho si vybudovať kariéru recenzenta a živiť sa tým. Inšpiráciou mi boli autori časopisov Score, Gamestar alebo Level. Neskôr som ešte hltal každú stránku časopisu Doupě. To bolo už v čase, kedy som tvoril môj diskmag Bonusgame, ktorého som bol samozvaným šéfredaktorom. Stále som veril, dá sa tým živiť. Prtlacitom väčšina česko-slovenských redaktorov to má ako hobby a živí sa úplne inou prácou. Buď je to klasická žurnalistika, písanie do odborného počítačového časopisu, alebo úplne niečo iné.

Nakoniec, aj ja som vycúval z herného odvetvia, ktorým sa na Slovensku až na výnimky zarobiť dobre nedá. Hry už mám čisto ako hobby a písanie o nich taktiež. Nakoniec mi trochu do vrecka prispieva recenzovanie kníh do tlačeného média. Pri hrách môžem byť vďačný za recenzovaný kus zdarma.

Ale je to tak aj dobre. Síce pubertálny sen sa nenaplnil, ale život ide ďalej a vynárajú sa nové sny. Skrz skoro desať ročné skúsenosti s písaním o hrách a stretávanie sa s kolektívom podobného zamerania a kolegami z oboru žijem život taký, ktorý ma nenormálne baví. Jednoducho som našiel krvnú skupinu, s ktorou si rozumiem. Nemusí ma rovno hneď živiť, aj keď je to krásna predstava. Podobne ako piloti sa stretávajú v aerokluboch, my sa stretávame na rôznych výstavách, akciách a podobne, výnimočne len tak niekde v krčme.

Spájajú nás nie peniaze a zárobok, ani každodenná rutina. Spája nás spoločná téma na diskusiu, zdieľanie životných problémov a v našej redakcii už skoro rok spoločný chat na facebooku, na ktorom denno-denne diskutujeme. Aj vďaka tomu sa kvalita a obsah Czechgameru skokom zlepšuje. Musíte posúdiť sami. Takže hoci to stálo mnoho rozmýšľania, hernú žurnalistiku len tak neopustím. Vďačím jej za mnoho úžasných spomienok a to ešte ani netuším, čo ma v budúcnosti ešte čaká. Dostanem sa podobne ako Petr Schwank aj ja niekedy na Gamescom, pôjdeme na E3 do Los Angeles? A čo návšteva priamo vo Valve? Ťažká predstava? Ani nie.

Nech už je to čokoľvek, čo môžem zažiť, zo všetkého najviac si cením komunitu a moju chuť písať. O čom svedčí ťukanie písmen nielen o videohrách, ale sú to aj básne, próza, recenzie na knihy, sem-tam filmy. Hlavnú osou však stále lemujú hry a to je dobre. A už som zažil celkom dosť, aj keď v porovnaní s mojimi skúsenejšími kolegami asi nie až toľko.

Hlavná otázka zo seriálu bude, či sa oplatí písať o hrách. Väčšinou chúťky písať o hrách začínajú v pubertálnom veku. Hráč som už od útleho detstva, takže celý život to u mňa hýri hrami. V mojom okolí bolo hráčov neúrekom, ale len nepatrná časť z nich chcela písať o hrách. Čiže tí čo majú to odhodlanie, čas a chuť, tých nie je veľa. Takých bude stále menej a menej. Obávam sa, že budúcnosť hernej žurnalistiky je vo videách napríklad na Youtube. Už teraz vydavateľom zvyšujú viac predaje Youtuberi ako klasický recenzenti. Čoho sa celkom v redakcií obávame.