Bola doba, kedy sa koncept Walking simulator snažil naplno pretlačiť medzi videoherný mainstream avšak nech už ponúkol akúkoľvek výpravnú kvalitu, nikdy sa mu to fakticky nepodarilo. Spomínam stále na úžasný zážitok z hrania Gone Home (pane bože, teraz som si uvedomil, že to je už takmer osem rokov, čo som na tento indie hit písal recenziu) a porovnám ho s evolúciou daného žánru od Kojimu. Tak či onak, pre značnú časť menších vývojárov je práve simulátor prechádzania sa v hrách, kde interakcia nemá faktický dopad na vývoj dejovej linky, oveľa lákavejším a finančne menej náročnejším pokusom preraziť, než komplikované budovanie svetov plných odbočiek a nekonečnej voľnosti. Keď som po prvýkrát zaregistroval ohlásenie dobrodružne ladenej sci-fi Fort Solis, vôbec som v tejto hre nebadal jej primárnu koncepčnú linku, ktorou je práve simulátor prechádzania sa. V čase kedy však píšem tento text, mám už pochopiteľne za sebou záverečné titulky diela samotného a úprimne, stále netuším aké percentá by si hra od vývojárskych štúdií Fallen Leaf a Black Drakkar Games mala odniesť. Poďte si preto so mnou stručne prejsť jej jednotlivé prednosti a negatíva a spoločne dospejme k tej finálnej známke.
V momente kedy začne Netflix vyvíjať svoje vlastné 3D hry v epizodickom spracovaní, nebude medzi ich prvými pokusmi nič, čo by nepripomínalo práve Fort Solis. Táto vesmírna záležitosť je totižto rozdelená do štyroch na seba nadväzujúcich kapitol kde nie je možné vstrebať autormi zamýšľanú atmosféru bez toho aby ste ich neabsolvovali všetky a postupne. Prvým zásadným prvkom tu je dramatickosť situácie. Hlavný hrdina Jack Laery, toho času pracujúci ako inžinier na Marse, obdrží podivnú správu zo vzdialenej banskej základne Fort Solis a rozhodne sa na miesto vydať osobne, aby poskytol pomocnú ruku. Tu je na mieste uviesť, že indie vývojárom sa podarilo pre hlas Jacka zlanáriť írsko-amerického herca Rogera Clarka, ktorého svet pozná ako hlas kultového Arthura Morgana z hry Red Dead Redemption 2. On, po boku svojej vesmírnej kolegyne Jess (jej hlas obstarala rovnako skúsená herečka Julia Brown) sú zároveň z väčšej časti jedinou hlasovou stopou v úvodnej časti a zatiaľ čo Jack skáče do svojho lunárneho vozidla aby sa vrhol do neznáma, mimochodom v čase kedy už mal odchádzať na dovolenku, tak jeho kolegynka Jess sedí v teple základne a popíja horúce kakao. Ako už asi tušíte, mnou spomínaná dramatická linka sa s príchodom na Fort Solis začne jemne obohacovať aj linku nepodobnú filmového trileru, avšak úprimne; všetko sa to rozpadne ešte skôr, než si sadne rozvírený prach na povrchu Marsu.
Nechápte mňa zle, zbieranie krátkych hlasových záznamov a čítanie podivne štylizovaných mailov nepovažujem za nič, čo by nemalo v hre tohto formátu navodiť tú správnu atmosféru, avšak k čomu to všetko je, ak hra samotná nedokáže udržať celú tú hutnú atmosféru z úvodu? Prvá hodinka hrania je v tomto ohľade skutočne nádherná a dovolím si ju prirovnať ku jednotke Dead Space, pochopiteľne bez arzenálu a strieľania do zmutovaných kolegov. Na indie hru, a to nehovorím o audio linke, je Fort Solis ohromujúcou a nádhernou kolážou vesmírnej vízie so všetkým, čo si pod týmto predstavíte. Dvere sa zasekávajú, obrazovky blikajú, umelá inteligencia je drzá ako opica a ťažoba slimačieho tempa chôdze iritujúca ako podomový predajca zázračnej mastičky na tehotenstvo. Ale po čase sa aj tohto rýchlo prejete a zistíte, že mimo audiovizuálnej stránky a úžasného výkonu dabingových hercov (apropo, je ich tu celkovo jedenásť a okrem vyššie menovaných sa v hre nachádza aj vôbec najslávnejšie meno herného dabingu a to Troy Baker, čoby Wyatt Taylor), tu už nič iné nie je. Po troch hodinkách blúdenia kade tade po miestnostiach som si uvedomil, že hru som mohol ukončiť už v polovici a to opustením základne a prechodom na miesto kúsok od nej. A viete čo je najhoršie? Dejová linka sa od istého momentu začne strácať sama v sebe a čakanie na nejakú všeobecnú pointu neprichádza ani v závere hry.
Nerozporujem kvalitu vizuálu a audia, to ste asi pochopili z textu vyššie, ale rozum mi ostáva stáť nad tým premárnený potenciálom. Autori Fort Solis vytvorili skutočne realisticky pôsobiaci svet a v úvode hráča do neho v celku s úspechom namočia, avšak čím hlbšie sa ho snažia ponoriť, tým viac hráč zisťuje, že voda sa mení na vzduch a hrateľnosť je suchá a bez chuti. Nezmení to ani systém bonusového obsahu rozmiestneného medzi zamknuté miestnosti, do ktorých sa môžete neskôr vrátiť. Interakcia s rozhraním stanice je banálna a neobsahuje žiadne náročné hádanky, je to všetko len o prepínaní tlačidiel a vkladaní kariet - je tu síce jedna jediná pasáž, pri ktorej riešenie nedávalo absolútne žiadny zmysel a preto som ho realizoval štýlom pokusu a omylu, avšak to je dosť málo. Autori sa tú nudu sem tam snažili rozbiť hektickejšími pasážami, ale človek udusený predchádzajúcim slimačím tempom na niečo také nemá šancu relevantne zareagovať a tak je z týchto situácií skôr chaos a tápanie. Suma sumárom; Fort Solis by mohol byť nezabudnuteľným zástupcom dnes už skôr zabudnutého žánru Walking simulator, ak by jeho výsledné spracovanie bolo viacej konzistentné. Takto na mňa pôsobí skôr ako prázdna váza s dierkou naspodku, ktorá v sebe síce mala trocha zaujímavej vody, ale tá po úvodnej kapitole odtiekla do neznáma.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Dear Villagers
