Stolové hry, alebo inak familiárne nazývané "deskovky" majú pochopiteľne oveľa hlbšie korene než si myslíme. Nebudem teraz rozporovať vaše vlastné spomienky, každopádne tie moje sa v rámci ranného zoznamovania s danou zábavou krútia okolo legendárneho Mensch, ärgere dich nicht, der (nehnevajte sa na mňa, ale neznie to v Nemčine oveľa lepšie než v češtine?). V skutočnosti však história aj pomocou archeologických vykopávok dávno odhalila, že hry existovali už v dobe kamennej. Od momentu kedy si človek uvedomil, že zvláda rukami aj viac než len špáranie sa v uchu, nose a ... no vieme, tak začal skúšať opracovávať všetky dostupné materiáli, s cieľom spríjemniť si nudu, zatiaľ čo manželka mu nad ohňom robila vývar z pterodaktyla. Vôbec prvá historicky podložená existencia stolovej hry sa spája s hracími kockami a sám Sofokles, čo je už samozrejme trocha skok od tej vízie hnilých zubov trhajúcich dinosaura, uvádzal, že okolo roku 1 400 si nechal v úvodzovkách patentovať prvé kocky Palamedes - išlo o hlinené kamienky s číslami. A takto by sme mohli pokračovať po stáročiach až by sme narazili na súčasnosť, ktorá sa v rámci popularity stolovej zábavy právom odieva do zlatého hodvábu. Digitálny vek totižto ani náhodou nenechal klasické hranie sa s papierom, kovom, plastom a látkou, v zabudnutí a dokonca mu vďaka rôznym štartovačom skôr pomohol k celosvetovej popularite a miliónovým obratom. Sám som sa preto začal trocha zamýšľať nad tým, čo nás, ako súčasníkov, vlastne môže hranie stolových projektov naučiť a aký presah do osobného života nám tá spleť žánrov zvláda poskytnúť.
Ako vidíte z priloženej fotodokumentácie časti našej rodinnej zbierky spoločenských hier, máme ich viac ako dosť a značná časť vlastne nemala ešte ani šancu sa naplno dostať na radu a byť skutočne využitá. Kupovať, dostávať, alebo zháňať stolové hry je v istej forme droga s akou sa človek niekedy nedokáže popasovať a výsledkom je škrečkovanie rozmerných krabíc a ich strkanie kade tade po dome odďaľujúc tú katastrofálnu predstavu, že raz ich nebudete už mať kam dávať. Vďaka svojej práci mám to šťastie, že 90% krabíc čo vidíte na týchto obrázkoch mi bolo dodaných ako recenzentské vzorky a preto moja dcéra teraz nechodí do školy ako reklama na muzikál Bedári. Čo však je ten už mnou spomínaný presah plynúci z častej interakcie počas hrania deskoviek? Z toho čo som mal možnosť vypozorovať priamo počas tých stoviek hodín recenzovania rôznych žánrov, predovšetkým si človek pri spoločenských hrách môže neraz splniť akési, v bežnom živote odsúdenia hodné akcie - podraziť celú rodinu, len aby som si uzurpoval víťazstvo vo vesmírnej sci-fi bitke, alebo povláčiť švagra po imaginárnom súde, len aby som mohol sledovať tie obláčiky pary vychádzajúce mu z uší, to je jednoducho na nezaplatenie. Nazývajme to pokojne mokrým ventilom, čo v tomto prípade nemá nič spoločné s alkoholom, pomocou ktorého si daný jedinec hrajúci deskovky môže odpútať svoju bežným životom utrápenú myseľ a možno priamo počas hrania nájsť jednoduché odpovede na zdanlivo zložité otázky. Mne samému sa počas realizovania tej devastačnej taktiky namierenej voči priateľom a rodine, asi si viete predstaviť aké nálepky počas hrania dostávam, veľakrát stalo, že som dostal zrazu nápad ako realizovať dlho odkladaný text v rámci mojej novinárskej profesie. A toto všetko je len jedna z milióna nitiek, ktoré vám pri deskovkách môžu z ničoho nič udrieť do očí.
Ak dám teraz bokom vyššie spomínané rodinné vojny, dosť zásadnou prednosťou hrania stolových projektov je dozaista možnosť do toho celého zapojiť aj naše ratolesti. Dnes už máme na trhu obrovské množstvo žánrových hier, kde sa štartovná hranica v rámci veku dostáva fakticky na úplné minimum a aj ja sám som sa počas hrania v kruhu blízkych snažil vždy do tých hier, ktoré to umožňovali, zapájať aj našu dcérku Nelku. Neraz som recenzoval vyložene rozprávkové a pre dospelého skôr banálne arkády, ktoré však v rukách bytosti s čistým štítom, ako deti často nazývame, získavajú úplne iný rozmer. Je to práve možnosť im hravou formou vštepovať základy rozpoznávania objektov a trénovať pokojne aj správny úchop. Čím sú staršie a tým pádom už aj oveľa múdrejšie, deskovky ich môžu naučiť základy matematiky, fyziky a podobne s tým, že učenie sa nekrúti len okolo predčítania holých faktov, ale reálne si danú vec deti môžu skutočne uchopiť. Ja sám, a viem, že aj drvivá väčšina z vás, našich čitateľov, bola v rámci základných a stredných škôl učená archaickou formou bifľovania, kde učitelia mali akýsi patent na múdrosť a na nás bolo, aby sme im verili. Dnes už sú vo svete školy v tomto oveľa ďalej a na učenie využívajú praktickú interakciu, ktorá síce nepokryje tisícky tých často v danom momente nie úplne potrebných faktov, ale ktorá to dieťa samotné učí hravou a zrozumiteľnou formou overovania a poznávania. A ešte než si do tých školských lavíc sadnú, alebo pokojne aj keď už tam dávno sedia, je obrovsky cenné im dávať možnosť hrať sa a spoznávať nekonečnú diverzitu spoločenských hier z papiera, plastu a iných materiálov.
Týmto textom som sa snažil vypichnúť len zopár náučných pointov, ktoré som ja sám počas interakcie so spoločenskými hrami vypozoroval a ktoré by mohli mať opodstatnenie pre každého, kto sa v súčasnosti danému spôsobu "hrania sa" vôbec nevenuje. Niekedy je totižto prospešné aspoň na krátky čas zavesiť videohry len tak na ten pomyselný klinec a skúsiť zase starú dobrú klasiku s kockami, kartami, doštičkami, figúrkami a neviem s čím ešte. Fantázii sa totižto ani v tomto svete medze nekladú a užívať si ho môžete, či už máte tri, tridsať alebo tristo rokov (pozdravujem mimozemské entity).
