Opäť raz nastal čas aby som verejne prejavil sympatie voči konceptu, ktorý dnes majoritná časť hernej komunity považuje za archaický. Klasické adventúry, respektíve poctivé point-and-click postupy previazané s RPG schémou stále nevymreli a napríklad také Nintendo Switch je presne tou živnou pôdou pre publikáciu akejkoľvek novinky z tohto žánru. Aj keď v prípade projektu Quest for Infamy nemôžeme hovoriť vyložene o novinke, keďže hra samotná vyšla oficiálne ešte v roku 2014 na PC, avšak samotný port na spomínaný Switch je už čerstvý ako orosená ranná tráva. Poďme si preto čiastočne zaspomínať ale predovšetkým si povedať čo všetko dielo od firmy Infamous Quests dokáže milovníkom už spomínanej koncepcie vlastne ponúknuť.
Ústredným hrdinom tejto klasickej adventúry plnej spomienok na časy dávno minulé je tulák Roehm. Ten aj po vašom boku prichádza do stredovekého mesta Volksville v snahe nechať za sebou svoju nie zrovna ružovú minulosť a ešte než si stihne, takpovediac vybaliť, je svedkom tamojšej zábavy - v hlavnej úlohe nabrúsená sekera, hrubý drevený klát a kat skláňajúci sa nad apatickým odsúdencom. Akonáhle sa otrasie prútený košík a kat si utrie spotené čelo (zámerne vám neprezradím detaily), hráč si musí zvoliť jednu z troch tried. Roehm má šancu prežiť niekoľko zaujímavých dobrodružstiev ako aj začať s určitými štatistickými výhodami či naopak deficitmi. Keďže Quest for Infamy vzdáva hold klasikám žánru aký sám remeselne reprezentuje, nie je možné jeho kompletný obsah prejsť po výbere jednej jedinej triedy a máme tu tak okamžite vysoký stupeň znovuhrateľnosti.
Ak som vyššie spomínal, že autori sa snažili dodať do rúk súčasných hráčov poctu siahajúcu do samotných začiatkov interaktívnej kultúry, tak to v tomto prípade platí možno viac než by ste čakali. Treba sa pripraviť na skutočnosť, že v hre neexistuje žiadna mapa ani komplexný systém indícií. Aby ste boli schopný toto celé s úspechom zvládnuť, bude nutné si pamätať pozíciu všetkých NPC postáv či konkrétnych objektov a vôbec sa nemusíte hanbiť za pomôcku v podobe zápisníku a ceruzky - sám som túto možnosť počas recenzovania Quest for Infamy využil. Pohyb po jednotlivých častiach statických pixelart pozadí s krásne nostalgickým hudobným sprievodom a textovými oknami, sa realizuje pomocou klikania na konkrétne miesta obrazovky. Akonáhle nastane boj, všetko sa presunie do arény s prostým ťahovým systémom útočenia/obrany a v tomto smere je náročnosť na bode mrazu.
Ovládanie takýchto videohier je logicky často kameňom úrazu, zvlášť v očiach moderne zmýšľajúcich konzumentov. Preto ak neznesiete priam pomalé tempo v rámci pohybu, budete pri tejto adventúre trpieť ako kôň. Roehm nedokáže utekať a prechádza sa v režime výletníka čo sa ide pozrieť do prírody. Interakciu pri rozhovoroch však zvládnete aj bez prskania, ostatne dialógy s päťdesiatkou zaujímavých vedľajších postáv môžem suverénne usadiť medzi hlavné pozitíva hry ako takej. Drvivá väčšina scenára je totižto podaná vtipným a hlavne originálnym spôsobom čo razom odsúva na bok aj vyššie spomenuté negatíva s nemotorným pohybom po scéne. Apropo Quest for Infamy z väčšej časti obsahuje aj hlasovú stopu a aj keď sa tu nerozprávame o nejakom profesionálnom dabingu, celkovej atmosfére nahovorené party vo finále vlastne pomáhajú. Ach, ako mi len chýba legendárna Perla Group.
Keď som sa počas písania recenzie nad obsahom testovanej vzorky trocha zamyslel, našiel som v nej viac akéhosi dospelého artu než často býva v akejkoľvek súčasnej top produkcii. Až na pár výnimiek je každá jedna z postáv ktoré v hre stretnete prepracovaná do úplného detailu a tieto osobnosti dokážu svojimi pestrými osudmi prekonať akékoľvek očakávania - nejde len o hlúpe doplnky ale vlastne priamo o hlavné piliere hrateľnosti. Preniknúť do pointy hlavnej dejovej linky nebude veteránom tohto žánru robiť žiadne problémy, ostatne v tomto ohľade ostáva všetko pri starom. Za predpokladu, že sa však do Quest for Infamy pustí nejaký nováčik čo nikdy nemal s point-and-click adventúrami dočinenie, môže sa mu pokojne stať, že sa jednoducho zasekne a nebude vedieť ako ďalej. Aj keď tu nájdete systém jemného naznačenia čo ďalej, ten je spracovaný skôr povrchovo a výrazne nepomáha. Hlavným ťahákom totižto ostávajú dialógy a ich postupné previazanie, čím sa nejaké náhodné chodenie hore dole výrazne komplikuje.
Ak máte chuť prežiť toto zaujímavé retro dobrodružstvo a nevadí vám archaický systém ovládania (u Switch verzie je možné interakciu vykonávať aj priamo dotykom na obrazovke), okamžite strčte ruku do vrecka a nájdite si tých pár eur. Odmenou vám bude intrigami previazaný príbeh na viac než pätnásť hodín, ktorý je plný nezabudnuteľných postavičiek so zábavným hlasovým fontom a nenáročných súbojov, aj keď určených skôr na spestrenie. Čerešničkou na torte potom ostáva krásne nostalgický vizuálny pixelart, ktorého som sa ja osobne nevedel nabažiť. Jeho jedinou nevýhodou je rozmazaný efekt v TV režime a preto vám pre zlepšenie zážitku odporúčam skôr zvoliť handheld modus.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Ratalaika Games
