Mám tu na stole, respektíve v mojom pracovnom stole zvanom myseľ, ďalší novinársky paradox. Nie je tomu ani pár dní, čo som vám priniesol komplexný a predsa stále svojský rozbor akčnej adventúrky Sekiro: Shadows Die Twice, teda najnovšej hry od FromSoftware a už zase ťukám do klávesnice v rytme kolobehu života a smrti. Kolobehu stvorenom uvedenou japonskou spoločnosťou, ktorej starší a stále exkluzívny projekt Bloodborne budí pozornosť všade, kam vkročí. Sú to takmer na deň presne štyri roky od vydania hry ako takej a popularita neklesla ani o milimeter, ba naopak, hlad po pokračovaní stále rastie. Bolo teda logickým krokom rozšíriť túto IP o stolovú verziu, ktorá by jednak na čas zapchala ústa miliónom nadšencov a súčasne otvorila peňaženky stotisícom ďalších potenciálnych zákazníkov nepobozkaných pôvodnou predlohou.
Obchodný model je z môjho pohľadu nastavený dobre a možno až prehnane vysoké nároky samotnej SONY zbrzdili celkovú produkciu prvého prekladu do CZ od vám dobre známej firmy Blackfire. Nechajme však tieto, dnes už nepodstatné, veci toku času a poďme spoločne zhodnotiť samotný výsledok. Bloodborne - kartová hra nám totižto prináša šancu združiť minimálne troch a maximálne piatich bojovníkov do akéhosi zväzku a prejsť si tak útrobami zatuchnutých katakomb s označením Kalichu. Jedného by možno teraz napadlo, že Bloodborne vsádza na vekmi overenú kooperáciu, ktorá jeho inak náročnú hrateľnosť aspoň ako tak zjemní, avšak opak je pravdou. Spomenutý zväzok hrdinov je skutočne krehkej povahy, keďže akonáhle dôjde na lámanie chleba a určitý počet protivníkov sa začne váľať v kaluži krvi, je čas obrátiť sa proti bratovi a zákerne ho bodnúť od chrbta. Len ten (bojovník, rytier, čarodej, zverolekár, politik, záhradník) dokáže uniknúť z Kalicha, kto má najviac pozbieranej krvi vo svojom vrecku. Preto jeden z hlavných aspektov hrateľnosti drieme v neustálom očakávaní zrady a schopnosti predvídať kroky potenciálnych zradcov.
Každá jedna partia vás vyzve na súboj s presne daným počtom nepriateľov. Máme tu úvodnú sadu jednoduchších protivníkov nasledovaných trojicou menších bossov a celé finále predstavuje jeden poriadne náročný šéf. Je to taká snaha o interpretáciu samotnej videohry, ktorá však dosť zásadne naráža na nie príliš vysokú obtiažnosť, ktorú predloha a jej variácie (Dark Souls, Demon Souls) ponúkali. Celkovo nájdete v základnom balení päticu veľkých finálnych bossov, čo znamená, že v jednej pevnej zostave ste schopní odohrať minimálne päť unikátnych partií s čiastkovou časovou hranicou do 3/4 hodinky. Element nejakej následnej znovuhrateľnosti je už logicky otázny a závisí na vás, ako príliš budete z dosť jednoduchého formátu pravidiel nadšení. Tu si neodpustím klasickú kritiku k veľkosti obsahu u tak dôležitého aspektu, akým sú monštrá. Na nich je vlastne postavená nielen videohra, ale aj samotná kartová odnož a človek by tak trošku očakával, že práve tu si autori dajú záležať a dodajú tohto materiálu čo najviac. Ale asi je jasné, že trend DLC razantne mení biznis plán aj u spoločenských hier.
Skutočne je to tak! Prakticky nie je spôsob ako by váš charakter mohol zomrieť (je možné sa len vyradiť z kola), a tak sa dosť zásadne znižuje onen trpko slastný pocit zadosťučinenia, keď ste nejakého nepriateľa zlikvidovali na desiaty pokus, zatiaľ čo vám z klobúku ešte opadávala hrobová hlina. Tak či onak, o niečo viac sa stolová verzia pre Bloodborne otvorila aj neskúsenejším a možno práve oni docenia jednoduchosť, ktorá sa s originálom nedá vôbec rovnať. Boje ako také potom prebiehajú na častom efekte náhody, teda súperových kartách v kombinácii s hodom kociek. Tu mi na myseľ vyvstala ďalšia prekážka, ktorú by ste v hre ako takej nenašli a tou je nemožnosť aktívnej a vôbec akejkoľvek obrany proti útoku monštra. Hráči sa v tomto prípade musia uspokojiť s vôbec najväčším efektom náhody a len sledovať vrhnuté kocky kotúľajúc sa ich smerom. Aby som zase nebol len kritický a prehnane faktický voči videohre, určite musím spomenúť originálne prevedené pravidlá v zmysle úvodného a tajného losovania postupnosti oblúd. Práve tu sa vám totižto môže pokojne stať, že si hneď medzi prvou prekážkou vytiahnete kartu hodnú jednej z posledných. A to je doslova ako hrať Bloodborne na PS4.
Pokiaľ by ste uvažovali o zaobstaraní tejto stolovej zábavy, určite si treba uvedomiť, že po stránke pravidiel ide o jednoduchú kartovú záležitosť (preto som sa v texte vyššie ani nijako nepúšťal do ich rozboru, keďže by to bolo nepodstatné), ktorej sláva možno trochu utláča do úzadia hrateľnosť ako takú. Je však ideálna ako pre maximálny, tak i pre minimálny počet hráčov, čo nie vždy v tomto segmente platí a funguje. Celkové spracovanie, ako popisku kariet tak samotnej grafiky, je na vysokej úrovni a Bloodborne - kartová hra sa tak nebude hanbiť byť pekne uložená vedľa interaktívnej predlohy.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Blackfire
