Cez tridsať rokov existencie a osemnásť krásnych častí, ktorými sú vydláždené jednotlivé herné systémy spoločnosti Nintendo. Séria The Legend of Zelda je práve pre túto firmu dôležitejšia než jej maskot v červených montérkach, čo logicky pramení z jej konceptuálne odlišných spracovaní a menej prevarenej PR naokolo. Každý jeden diel tejto IP bol svojim spôsobom unikátny a ponúkal odlišné spôsoby ako polapiť svojho diváka a nepustiť ho až do záverečných titulkov. Aj keď možno príbehom vždy čerpal z akéhosi klišé o únose naivnej princeznej a jej mladom ešte naivnejšom záchrancovi, stále tam niekde vzadu niesol obrovský transparent s nápisom know how, ktorý bol schopný zaklincovať hráčov do kresla len behom úvodnej melódie. Všetko to mäso v podobe hrateľnosti a kosti stvárňujúce unikátny prístup k ovládaniu a RPG prvkom boli už len na bonus a tvorili očakávanú a sebestačnú bytosť so schopnosťou sa predávať v miliónoch. Z tejto mojej osobitej poézie vyberám preverené dôkazy ako Ocarina of Time či Majora's Mask, ktoré budovali môj názor na hry od útleho detstva a dodnes sú jeho pevnou súčasťou. Človek by sa až bál spýtať pred vydaním ďalšieho dielu, či je ešte vôbec možné posunúť takto členito publikovanú značku zas o stupeň vyššie? Obávam sa, že odpoveď už dávno poznáte.
Breath of the Wild je teda osemnástou a výročnou oslavou. Čo však nikto z verejnosti, a to vrátane novinárov, nečakal, je jej absolútna dominancia vo svetových médiách. V čase, keď čítate našu oneskorenú recenziu, je už dávno priemer review skóre nad hranicou 98 percent a preto aj ja musím k danej hodnotiacej zložke pristupovať s veľkou vervou a neskúšať nejaké lacné plagiátorstvo. Dôvod, prečo náš web, tak dlho zavretý v tmavej miestnosti s konzolou Nintendo Switch, testoval The Legend of Zelda: Breath of the Wild, je dôležitým a ďalším dôkazom o výnimočnosti tohto interaktívneho diela. Premiérovo sa totižto Link musí popasovať s mapou obrích rozmerov, ktorá sa nielenže nedá porovnať s akýmkoľvek jeho starším dobrodružstvom, ale navyše jej rozmery by skryli do vrecka v pohode aj akúkoľvek západnú RPG v sandbox prevedení (verím, že netreba konkrétne menovať a vyvolávať tak vášne u menej inteligentných jedincov). Na moje prekvapenie sa daná rozloha fixne nenaviazala na minimapu, ktorá bola vždy súčasťou každej jednej časti série. Autori nám tak umožnili si z ich práce spraviť unikátny zážitok, a to vypnutím samotnej mapy a rovnako HUD ikoniek. Túto príležitosť som si nemohol nechať ujsť a práve s takýmto nastavením som sa z chuti pustil do hrania The Legend of Zelda: Breath of the Wild.
Svet Hyrule nikdy nebol tak široký a zároveň nevyvolával pocit zodpovednosti. Link sa prebúdza po 100 rokoch leňošenia vo vani (stále to je len čajíček oproti skúsenosti istého vesmírneho technika, ktorý si dal pauzu na 3 000 000 rokov) a ešte než si stihne uvedomiť, že mu toľká dovolenka troška vymazala pamäť, už ho niekto núti stať sa hrdinom. V stručnosti sa dozvedáme, že pôvodná časť obyvateľov pred tisíckami rokov žila v mieri po boku užitočnej technológie zvanej Sheikah, avšak príchod zlého démona s menom Calamity Ganon ukončil toto krásne nažívanie. O dekády storočí neskôr sa samotná technológia opäť ako zázrakom dostane do rúk novousadlíkov a tí v strachu pred návratom zlého Ganona začnú vyrábať obranné stroje na jeho zastavenie. Ganon nakoniec skutočne príde s cieľom pomsty a po veľkej bitke sa dokáže z posledných síl usadiť a bezpečne skryť v hlavnom zámku. Kráľovstvo Hyrule je však úplne zdevastované a tak nastal čas na vytáčanie známeho telefónneho čísla s koncovkou SOSLink. O sto rokov neskôr vám príjemný ženský hlas zaklope na ušné bubienky plné slanej vody a začína sa dobrodružstvo, v ktorom som ja osobne nechal cez sto hodín čistého času. Príde mi to úplne symbolické číslo, s ohľadom na spomínanú dovolenku nášho Linka, čo poviete?
Nová časť tejto série uspokojí nielen jej fanatických znalcov (budete objavovať známe miesta a postavy, ktoré sa vám aj mne vryli do pamäti pri notoricky prepieraných dieloch) ale aj úplných nováčikov. Práve nim servíruje Eiji Aonuma, ako producent, zmes moderných herných mechanizmov, ktoré ste milovali u titulov ďaleko vzdialených voči sérii The Legend of Zelda. Začnime bojovým konceptom. Link už nie je viazaný na jeden drevený meč či štít než sa mu do rúk dostane jeho vzácna výbavička (aj tá je tu síce prítomná, ale opäť nie v tak klasickej forme ako by ste možno očakávali) a môže si do inventára vložiť všetko, čo sa len dá použiť ako zbraň (skúšali ste už zmlátiť niekoho listom zo stromu?). Každý predmet má však svoj limit trvácnosti a skôr či neskôr sa vám rozpadne v rukách, často pri dôležitom súboji. Čím vzácnejšiu zbraň budete takto likvidovať, o to viac vám samozrejme vydrží a zároveň o to viac poškodení bude schopná zasadiť súperom. Úplne úžasné, a musím to už spomenúť teraz, je napojenie zbraní na počasie. Ak si na chrbát zoberiete kovovú zbraň (či štít alebo luk) a práve bude vonku zúriť búrka aj s bleskami, koledujete si o zásah tak krutý, že po našom hrdinovi zostane len škvarok. Extrémne počasie je teda možné využiť aj vo svoj prospech a niekedy nie je nič lepšie než sa len tak posadiť na kopec a pozerať do rokliny ako jašterom v plechovom brnení vybuchujú hlavy. Odmena bez boja.
Kompletnou premenou ale neprešiel len systém získavania a používania zbraní. Autorom rovnako svitla v hlave myšlienka, neviazať sa, čo sa týka zvyšovania statusu srdiečok, len na súboje s hlavnými vládcami dungeonov, a tak na mape rozosiali akési logické hádanky v podobe špeciálnych mechanických jaskýň, kde sa preverí vaša schopnosť premýšľania a využívania nadobudnutých predmetov. Je úplne nádherné sledovať evolúciu tejto IP v tom, že už nepomáha nijako razantne hráčom a všetko si musíte zaobstarať pekne samy bez toho, aby vás niekto ťahal za ručičku. Potrebujete práve šípy? Už ich nenájdete len tak, keď rozbijete nejakú vázu priamo kúsok od prekážky, ale musíte si ich ísť pekne zakúpiť do mesta alebo od potulných predajcov. Náročnosť vôbec zasiahla razantne do Breath of the Wild a ja sám som si ju mohol naplno vyskúšať, keďže bez mapy som sa vybral tam, kde by hráč s mapou rozhodne neskončil. Pri mojich potulkách som narazil na obrovských kamenných golemov či jednookých trollov, ktorých som ťažko mohol zdolať s hrdzavým mečom a rozpadnutým štítom. Bez mapy som sa hold musel transformovať na pomalého prieskumníka, ktorý sa zakráda krásnou ale nebezpečnou prírodou plnou zaujímavých miest a hádaniek. NPC postavy vám neustále ponúkajú nejaké vedľajšie úlohy a aj keď je menu dostatočne prehľadné, na ich splnenie musíte vynaložiť kvantum bádania a objavovania. Hlavná dejová linka v podobe likvidácie niekoľkých dôležitých nepriateľov sa tak odsúva na bok a do popredia vystupuje návyk z hry samotnej.
Padlo tu slovíčko o plazení sa za chrbát súperov. Áno, do Zelda série vstúpila svojská forma tichého likvidovania protivníkov. Jednoduchým stlačením analógu sa tak Link môže prikrčiť a počas spánku príšeriek sa im dostať za chrbát a zlikvidovať ich bez nejakého zdĺhavého boja. Toto samozrejme nie je vždy možné a vyžaduje to príslušnú taktiku a prípravu. Cyklus dňa a noci je teda napojený na špecifické správanie sa obyvateľov a ich sledovanie môže vyvolať často pocit, že naplno sa dostať do celého tohto tepu, ktorým svet Hyrule tepe, si bude vyžadovať mesiace a mesiace hrania. Aj teraz, po prejdení hlavného deju, mám stále pocit, že som neobjavil všetko, čo tento titul skrýva a to je jednoducho fakt. Každý deň sa objaví nejaké video z úžasného nápadu, ktorý sa zrodil v hlave hráčov a tento projekt im ho umožnil realizovať. Pozrite koľko textu som do tejto recenzie nahádzal a keď sa naň takto spätne pozriem, mám dojem, že som vám o Breath of the Wild nepovedal ešte nič. Preto poďme rovno do kuchyne, veď čo už je len dôležitejšie než plný žalúdok? Náš Link je skutočný labužník a v tomto smere sa preto musíte pri horúcej platni obracať jedna radosť. Budete zbierať rôzne suroviny, loviť živé mäso a meniť ho na pečené, aby ste mohli vyčarovať riadne výživnú stravu na doplnenie energie či výkonu (ten sa používa pri behu a lezení). Výroba jedla ale nie je len tak spojená s hladom. Vďaka kombinovaniu materiálov z príšer a rôznych vzácnych plazov si hráč môže vyrobiť sériu nápojov, ktoré mu prepožičajú odolnosť voči poveternostným podmienkam (do snehu sa treba vybrať len s rumom na krku) či zvýšia atribúty. Hra má stovku receptov, ku ktorým vedú rôzne indície alebo jednoduché skúšanie.
Kapitola sama o sebe potom určite patrí grafickému stvárneniu. Nintendo vždy vedelo ako odlíšiť svoje produkty od konkurencie a nijako inak to nie je ani v tomto prípade. Na obrazovkách sa vám roztancujú živé pixely a tie ako keby vyskakovali z maľovaných obrazov a každý jeden pixel má pritom svoju vlastnú osobnosť. Aj preto členitý terén a krajinky pôsobia ako živé a oveľa jednoduchšie do nich bolo možné implementovať tie stovky bonusov a zábavných situácií. Za všetky uvediem počet 900 koroko semienok, ktoré vám umožňujú si zväčšovať inventár v závislosti na množstve, ktoré použijete u jedného jediného NPC charakteru na celej mape. Tieto semienka sú skryté v jednoduchších hádankách a podporujú tak snahu hráča o čo najlepší prieskum každého kúta mapy. Určite nesmiem zabudnúť na štvornohých kamarátov, ktorí boli vždy súčasťou série The Legend of Zelda. Nebudem prezrádzať prípadné stretnutie s milovanou kobylkou menom Epona, ale len opíšem jednu z variant presunov na väčšie vzdialenosti. Okrem klasického teleportu môžete rôzne po krajine skúšať vysadnúť na chrbát divokých koní a čím väčšiu výdrž bude mať váš Link, o to kvalitnejšieho kamaráta si môžete osedlať. Na mape je potom desiatka stajní, kde vám vášho koníka pekne zaregistrujú za príslušný poplatok, a tak už vám ostane navždy alebo až kým ho niekde nestratíte. Táto séria si potrpela na kvalitných mantineloch čo do zásekov, ale ako to autori vyriešili v prípade sandboxu? Hlavný hrdina už nebude z truhlíc vyťahovať špeciálne nástroje, vďaka ktorým by sa prepracoval cez prekážky typu vysoká stena (je to logické, keďže Link už nemá problém vyliezť kam potrebuje). Tentoraz dostane už na štarte všetky unikátne schopnosti a tie následne musí využívať pri riešení každého záseku. Je to praktický spôsob, akým sa celá séria posunula vpred a zároveň ostala jednou nohou vo svojej histórii.
Noviniek je tu teda požehnane. Už len fakt, že je možné sa skúsiť prebojovať k poslednému súboju bez toho, aby ste v hre poctivo plnili ústredné a nosné dejové body, je toho dôkazom. Náročnosť napojená na mechanické chobotnice, notoricky známe z promovania novej časti série Zelda, vás určite pribrzdí pri pocite, že si môžete v hre robiť čo sa vám zachce a rovnako čarovné môže niekomu prísť hľadanie ciest na vrchol hôr, tie sú vždy rozličné a môžete ich realizovať niekoľkými variantami. The Legend of Zelda: Breath of the Wild nemôžem nijako strhať, nevidím v tomto exkluzívne luxusnom počine nič negatívne a vôbec som nenarazil ani na jeden jediný bug. To samozrejme neznamená, že sa to nepodarí niekomu inému, avšak aj napriek všetkému zlému, čo by ste na tento projekt chceli vytiahnuť z klobúka, ide o niečo unikátne, čo by si nemal nechať ujsť žiadny majiteľ WiiU alebo verzie na Switch. Záverom ešte musím spomenúť podporu pre Amiibo, ktorá môže výrazne pomôcť každému, kto sa aspoň zo začiatku bude cítiť v hre dosť neisto. Aj keď spracovanie nových postavičiek z tejto série mne osobne až tak neučarovalo, stále tu ide skôr o funkčnosť než estetiku. Keďže celú recenziu som začal jemne nostalgicky, navrhujem aby sme ju aj v tomto duchu ukončili. Som ochotný prijať akýkoľvek negatívny názor na koncept najnovšej časti série Zelda, avšak ten, kto s ňou žil od svojho detstva a žije s ňou aj dnes, nemôže prežívať krásnejšie chvíle než práve v spoločnosti Breath of the Wild. Toto je do dokonalosti vybrúsený kus diamantu, ktorý by sa mal vystavovať v umeleckých galériách po celom svete.
Recenzovaná verzia: Nintendo Switch
PC hry pro vás testujeme na sestavě LYNX
