Už je to viac ako šesť rokov, čo vyšiel exkluzívny Heavy Rain, vtedy pre konzolu PS3, a veľa hráčov vrátane novinárov sa pýtalo rôznymi cestami, či ide stále o hru v pravom slova zmysle alebo len interaktívny film s minimom zásahov od hráčov. Táto polemika v podstate vyšumela v kvalite samotných projektov od Quantic Dream a dnes sa už asi väčšina "zmätených" diskutérov nemá potrebu k svojej dileme viac vracať. Mám tu však pre nich, šesť rokov od vydania ťažkého dažďu, nový podnet do diskusie, z ktorého sa aj mne osobne troška pretočil chronometer úsudku, čo sa dá v dnešnej dobe považovať za plnohodnotnú videohernú zábavu a čo naopak môžeme s pokojným svedomím strčiť do škatule s veľkým otáznikom. Víta vás hra/nehra menom Psycho-Pass: Mandatory Happiness.

Asi vás nijako nešokujem, ak poviem, že vývoj prvého herného spracovania anime predlohy Psycho-Pass pochádza čisto z dielne japonského štúdia 5pb. Na to príde každý, kto hodí očkom už len po našom úvodnom obrázku. Na otázku o koncepte stojacom za podtitulom Mandatory Happiness už nebudem až tak stručný a priamy. Autori hry označujú svoje dielo za vizuálnu novelu, ktorou sa snažia nasýtiť fanúšikov predlohy bez toho, aby striktne bazírovali na niečom, čo už ponúkal v hlavnej dejovej linke seriál z roku 2014, či jeho manga predloha o pár rokov skôr. Aj preto si hra berie z hore opísaného len akúsi dejovú linku, základný nosný pilier v podobe časového obdobia a samozrejme lokácií, v ktorých budete (na prsty sa mi derie slovíčko pobehovať, ale to by nebolo vôbec presné) čítať tisícky dialógových okien. Presne tak. V tomto prípade zabudnite na nejaké akčné momenty, jediný adrenalín, ktorý vás v ponuke tejto hry čaká, sa týka zopár vyhrotených hádok, ktoré dokonca môžu viesť aj k vašej smrti.

Príbeh je zasadený do vecí spojených s ľudstvom tak ako ho poznáme aj dnes. Počas spomínaného čítania rozhovorov si neraz položíte otázku o tom, čo je spravodlivosť a akými prostriedkami je možné ju dosiahnuť bez toho, aby sa z vás stalo niečo, čo sa neodváži pozrieť ani do zrkadla. Na začiatku tejto textovej novely si hráč vyberá medzi dvoma charaktermi (muž a žena), z čoho obaja sú súčasťou vykonávateľa práva v zastúpení policajného zboru. Píše sa rok 2112 a na odhalenie zločinu sa používa moderný a komplexný kybernetický systém menom Sybil (odkaz na Sybilu, slávnu vešticu zo starovekého Grécka je jasný). Ten dokáže pomocou rôznych algoritmov a sondáže zistiť, či konkrétny človek má predpoklady na to, aby spáchal zločin ešte skôr než sa tak stane (ten, kto videl Minority Report, tu bude ako doma). Sybil je teda po celkovom skenovaní mozgu potencionálne podozrivého schopný vyhodiť podrobný postup ako má polícia voči danému jedincovi zakročiť a práve toto sa označuje ako Psycho-Pass. Teraz, keď sme si už ujasnili fakty a nosné body tejto netradičnej videozábavy, poďme na všetku tu omáčku okolo.

Nech už sa rozhodnete pre detektíva menom Nadeshiko Kugatachi alebo jeho kolegyňu Takuma Tsurugi, v zásade to nič na výsledku príbehu nemení. Jeden trpí amnéziou a druhú sa snaží nájsť v modernom Tokiu dávno strateného milenca. Príbeh ako taký a akési jeho čriepky, ktoré počas hrania budete k sebe prikladať a v určitom momente aj spájať do nejakého výsledku, sú vám hrou postupne predkladané na pozadí nekonečného zástupu dialógov. Hlavnú dejovú linku môžem s pokojným svedomím označiť ako vysoko prepracovanú (čo iné už len v hre, ktorá ponúka čisto rozhovory, by asi malo byť maximálne dotiahnuté, že?), keďže sa delí do niekoľkých kapitol a ukončením jednej sa automaticky nezbavíte všetkých zločincov, ktorí sa v nej objavili. Príbeh teda má zopár zvratov a šokujúcich momentov, s čím dokáže slušne pracovať a vytvárať tak originálnu atmosféru, ktorá núti hráča do taktiky a premýšľania pri jednotlivých voľbách. Toto všetko patrí medzi pozitíva Psycho-Pass: Mandatory Happiness. Je tu však jedno veľké „ale“, a to sa vám asi vynára aj samé pri pohľade na obrázky z hry.

Jeden pohľad na grafiku, či skôr statické 2D obrázky v klasickom animovanom spracovaní, a videli ste z tejto hry proste všetko. Hodiny a hodiny som musel sledovať toto papierové divadlo bez tretieho rozmeru, ktoré mi v iných hrách neprekáža, ak nie sú striktne postavené len na ňom. V tomto bode jednoducho musím vývojárom oponovať a nevidím v tom žiadnu snahu o originalitu, ba naopak, za tým sledujem cieľ minúť čo najmenej peňazí a nepolámať si od snahy svoje prsty. Je mi jasné, že projekty tohto razenia sú primárne určené hlavne pre fanúšikov anime predlohy, ktorí si chcú trocha užiť to čaro niečoho, čo videli v TV, avšak to je práve ten problém zaradenia konceptu grafická novela medzi seriózne videohry. Čítať a čítať, sem tam vybrať jednu z dvoch možností a zase čítať a čítať. Toto je vec, čo sa nielen náročne hodnotí ako celok ale robí mi to zároveň problém užiť si celú myšlienku inak kvalitného príbehu. Počas testovania som mal pocit, že nemôžem naraziť na nápis Game Over, z čoho ma následne vyviedlo zlé rozhodnutie, po ktorom moja postava zomrela. Týchto momentov je však v hre dosť málo a vsadím sa, že keby ste si dali pásku cez oči a stláčali X dookola pár hodín, nakoniec by ste prešli hrou ako nôž maslom.

Hra má japonský dabing a lokalizácia formou tituliek je tak jediným zdrojom poznania, čo sa to vlastne deje. Aj cez tento fakt som mal pri rozhovoroch slušný pocit s vierohodnosťou napriek tomu, že slová vychádzali z nehybných obrázkov. Zvuk celkovo sa dá zaradiť medzi plusy Mandatory Happiness a hneď za kvalitným príbehom tvoria väčšinový podiel výslednej známky. Nič iné už táto hra neobsahuje (nerátam nezáživnú mini hru, z ktorej som teda nadšený nebol ani náhodou), a tak sa záverom opäť vrátim s otázkou, či ide v tomto prípade stále o videohru? Podľa mňa už nie a po balanse na hrane znesiteľného padá prvá hra značky Psycho-Pass do škatule s neznámym obsahom.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti NIS America, Inc.