Séria Serious Sam by sa dala opísať jednou jedinou vetou; cúvaj a strieľaj. Žiadne doktoráty z herných mechaník, komplikované stromy schopností ani inventár pripomínajúci účtovný systém menšej fabriky. Len obrovská aréna, zástup nepriateľov na horizonte a dostatok munície na vyriešenie všetkých medziplanetárnych sporov. Keď sa preto pred časom objavila správa, že Behaviour Interactive premení túto jednoduchú rovnicu na kooperatívny roguelite, neznelo mi to vlastne vôbec zle. Opakované priechody, náhodné vylepšenia a čoraz šialenejší arzenál by mali k Samovi pasovať ako raketomet k hordám Kleerov. Teória však tentoraz porazila prax až nečakane rýchlo.
Multiverzum sa v posledných rokoch stalo univerzálnou lepiacou páskou popkultúry. Ak potrebujete dostať do jednej miestnosti päť verzií rovnakej postavy, jednoducho roztrhnete realitu a tvárite sa, že ide o odvážny scenáristický nápad. Uber Mental tu loví alternatívnych Samov naprieč dimenziami, zatiaľ čo pôvodný Sam Prime zakladá Serious Program a verbuje ich do spoločného boja. Je to priehľadná, no funkčná zámienka pre kooperáciu až piatich hráčov a niekoľko rozdielnych verzií hlavného hrdinu. Retro Sam vyzerá, akoby utiekol z roku 2001, Alien Sam má štyri ruky a Orphan Sam dopĺňa zostavu vlastnou špeciálnou schopnosťou. Postavy medzi sebou neustále komunikujú, lenže nie každá hláška trafí cieľ. Časť humoru stále pripomína staré akčné filmy, zvyšok je skôr trápna vata.
Jeden priechod dejom pozostáva z troch sérií arén, pričom po dvoch bežných miestnostiach nasleduje súboj s bossom. Prostredia sú vytvorené ručne, hra však mení ich poradie, obsah a modifikátory. Procedurálnosť preto funguje skôr ako miešanie balíčka s obmedzeným počtom kariet než ako vytváranie skutočne nových svetov. Najmä úvodné pokusy za mňa pôsobia vyložene nevýrazne. Namiesto kilometrových plání a stoviek protivníkov dostanete malé miestnosti s niekoľkými nepriateľmi, ktoré majú k monumentálnemu chaosu pôvodných dielov ďaleko.
Postupne sa situácia zlepší. Nepriateľov pribudne, arény sa zväčšia a modifikátory dokážu bojisko premeniť na poctivý mlynček na mäso. V najlepších momentoch sa Shatterverse skutočne rozbehne a ukáže, že jeho základný nápad nebol až tak chybný. Problémom je, že to vlastne príde neskoro.
Sam má k dispozícii úskok, dvojskok aj hák na priťahovanie, takže pohyb po bojisku je oveľa svižnejší než v starších dieloch. Stále môžete cúvať a kosiť všetko pred sebou, no nové schopnosti výborne fungujú ako núdzové východy vo chvíli, keď vás nepriatelia zatlačia do kúta. Keď sa to celé konečne rozbehne, pribudnú lepšie zbrane a obrazovku zaplnia projektily, dokáže byť streľba rýchla, úderná a príjemne primitívna. Presne taká, akú od Sama každý skalný fanúšik očakáva.
Mierenie však na mňa miestami pôsobilo podivne plávajúco a situácii nepomáhajú ani nepresvedčivé animácie či občas nečitateľné zásahy. Pri pomalšej strieľačke by sa nad tým dalo ešte mávnuť rukou. V hre, kde sa snažíte medzi desiatkami tiel trafiť kričiaceho Kamikadze skôr, než vám exploduje medzi očami, už ide o podstatne väčší problém.
Rozpačito dopadol aj systém liečenia. Zdravie si najčastejšie dopĺňate dorazením oslabeného protivníka na blízko, čo očividne pripomína moderný Doom. Lenže tam nepriateľ jasne prešiel do omráčeného stavu a počkal na svoju efektnú popravu. Tu vaša živá lekárnička často pokračuje v útoku a rovnako aktívni zostávajú aj jej priatelia. Pokus vyliečiť sa preto môže skončiť ešte väčšou stratou zdravia. Je to asi jediný zdravotný systém navrhnutý podľa obchodného modelu poisťovne.
Najväčším nepriateľom Sama však tentoraz nie je Mental, ale progresia. Na začiatku máte pištoľ, brokovnicu a samopal Thompson, zatiaľ čo podstatne zaujímavejšie zbrane, postavy a trvalé vylepšenia čakajú za menou nazývanou katalyzátory. Niečo získate aj počas neúspešného pokusu a za nové objavy, takže nejde o úplne bezodnú priepasť. Najväčšie odmeny a možnosti však prichádzajú príliš pomaly.
Výsledkom je klasická Hlava 22. Lepšie vybavenie potrebujete na úspešné dokončenie náročnejších priechodov, ale na jeho rýchlejšie odomknutie by ste najskôr mali tieto priechody úspešne dokončiť. Hra postavená na bláznivom arzenáli vás tak dlhé desiatky minút núti behať s výbavou, ktorú by pôvodný Sam pravdepodobne nechal ležať na zemi.
Ani vylepšenia počas jednotlivých pokusov spočiatku neohúria. Vyššie zdravie, rýchlejšie prebíjanie alebo kratšie čakanie na špeciálnu schopnosť síce matematicky pomáhajú, ale málokedy zásadne menia spôsob hrania. Neskôr sa objavia zaujímavejšie vlastnosti zbraní, vylepšiteľné talizmany a anomálie schopné prepnúť kameru do tretej osoby, zakázať cúvanie alebo nechať nepriateľov po smrti explodovať. Vtedy konečne vznikajú aj použiteľné kombinácie schopností a Shatterverse zrazu ukazuje väčšiu hĺbku. Roguelite by vás však mal k ďalšiemu pokusu zvádzať, nie vám najskôr vystaviť dochádzkový hárok.
Súboje s piatimi Mentalovými poručíkmi sú kvalitou aj náročnosťou nevyrovnané. Niektoré ponúkajú čitateľné útoky a nútia rozumne využívať pohyb, iné pripomínajú obyčajnú špongiu na náboje. Navyše prichádzajú tak často, že rýchlo strácajú pocit výnimočnosti. V starších dieloch bol boss odmenou za dlhé budovanie napätia. Tu sa k jednému môžete dostať po dvoch krátkych arénach a ešte stále pri tom držať základnú pištoľ. Zle vymyslené.
Sólo hranie navyše odhaľuje nepríjemné skoky v náročnosti, pretože celý systém očividne najlepšie funguje v skupine. Práve kooperácia je zároveň najsilnejšou stránkou hry. V pätici rôznych Samov, ktorí kombinujú špeciálne schopnosti a zasypávajú arénu streľbou, dokáže vzniknúť nádherný organizovaný chaos. Každý hráč navyše dostáva vlastnú korisť, takže sa tím nemusí hádať o jednu kvalitnú zbraň ako rodina o posledný rezeň.
Technický stav pri vydaní však spoločnú zábavu opakovane podkopáva. Nepriatelia sa dokážu zaseknúť v prostredí, hráč prepadnúť podlahou a padlý člen tímu zostáva nehybne čakať na oživenie, ktoré niekedy nie je možné. Objavovali sa aj problémy s matchmakingom a pády počas prechodov medzi oblasťami. V bežnej akčnej hre by išlo o nepríjemnosť. V roguelite, kde chyba dokáže ukončiť desiatky minút trvajúci pokus, je to dôvod vypnúť hru.
Prechod zo Serious Enginu na Unreal priniesol farebnejší a uhladenejší vizuál. Shatterverse nie je škaredý a pri množstve nepriateľov aj efektov vie stále pôsobiť pútavo. Chýba mu však surovosť, mierka a architektonická monumentálnosť pôvodných dielov. Miestami vyzerá skôr ako anonymná moderná arénová strieľačka, na ktorú niekto dodatočne nalepil Kamikadze a logo Serious Sam. Návrat klasických nepriateľov poteší a zbrane znejú dostatočne mohutne, pri piatich hráčoch sa však zvuk často zleje do kakofónie, v ktorej už nemožno rozoznať hrozbu od ďalšej explózie.
Serious Sam: Shatterverse nie je vyslovene zlou ani nehrateľnou záležitosťou. Keď sa otvorí arzenál, zvýši počet nepriateľov a zostaví schopná skupina, dokáže ponúknuť presne ten druh hlučnej, primitívnej zábavy, pri ktorej mozog vypne. Zároveň však príliš dlho skrýva svoje najlepšie stránky za grindom, trpí nedostatkom rozmanitosti a v čase písania tejto recenzie ho opakovane poškodzujú chyby, ktoré sa s jednorazovými priechodmi jednoducho neznesú.
Za cenu okolo dvadsiatich eur tu objem obsahu nie je vyslovene zlý. Pre skupinu priateľov ochotnú prehrýzť sa pomalým začiatkom môže ísť o slušnú zábavu. Sólový hráč alebo dlhoročný fanúšik očakávajúci čistú esenciu série však urobí lepšie, ak počká na opravy a úpravu progresie.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Devolver Digital
