Toto ručne kreslené RPG od autorov Deathbulge a Five Houses LLC pôvodne vyšlo na PC ešte v roku 2023. Aktuálne sa ich dysfunkčná kapela prebojovala aj na konzole, kde som sa mohol náležite presvedčiť, či ide o skutočne originálny herný album, alebo len o ďalšiu nezávislú bizarnosť, ktorej sa odpúšťajú chyby preto, lebo ju vytvorilo zopár sympatických ľudí v garáži.
Hlavnú trojicu diela tvoria gitaristka Faye, kulturistický kostlivec Ian a bubeník Briff, ktorý sa odmieta vzdať svojho bizarného kostýmu. Spoločne predstavujú niečo ako Metallicu počas ich najhoršej fázy ponorkovej choroby. Ian neustále tlačí kapelu dopredu, Briff sa pokúša hasiť konflikty a Faye pôsobí ako jediný človek v miestnosti, ktorý si uvedomuje, že všetci ostatní stratili kontakt s realitou. Po prihlásení do lokálnej súťaže kapiel naši hrdinovia zisťujú, že organizátori nie sú práve bežnou kultúrnou komisiou. Mestečko Bopstead, kde sa toto celé odohráva, ovládne kliatba, hudba sa mení na zbraň a zo súťaže talentov sa stáva boj o prežitie. Deathbulge tento základ neberie vážne ani na sekundu a svoje RPG mechaniky premieňa na zdroj neustálej paródie a seba ironizovania.
Najlepším príkladom je vstupovanie do domov, kde doslova vykopávate dvere. Hrdinovia RPG hier tradične bez pozvania navštevujú cudzie obydlia, prehrabávajú skrine a kradnú všetko, čo nie je pribité k podlahe. V tomto prípade doslova lietate miestnosťami, ničíte televízory a občas spustíte vedľajšiu úlohu, v ktorej musíte zháňať peniaze na spôsobené škody. Vykopávanie má dokonca vlastný postup. Spočiatku si poradíte iba so slabšími dverami, neskôr zosilniete natoľko, že sa môžete vrátiť k masívnejším prekážkam. Je to vlastne celé hlúpe, zbytočné a súčasne geniálne. Presne takto má vyzerať humor zakomponovaný do hrateľnosti.
Pod kresleným chaosom sa navyše ukrýva pozoruhodne premyslený súbojový systém. Deathbulge kombinuje ťahové RPG s časovou osou rozdelenou na hudobné takty. Postavy aj protivníci sa po nej pohybujú smerom k svojmu ďalšiemu útoku, pričom jednotlivé schopnosti môžu ovplyvniť priamo konkrétne úseky osi. Na časovú linku tak umiestňujete oblasti spôsobujúce poškodenie, liečenie, zrýchlenie alebo spomalenie. Efekt sa aktivuje až v momente, keď cez dané miesto niekto prejde. Z obyčajného výberu útoku sa preto stáva manipulácia s rytmom celého boja. Niekedy je výhodnejšie protivníka spomaliť, inokedy urýchliť vlastnú postavu alebo pripraviť liečenie na miesto, ktorým o niekoľko sekúnd prejde zranený člen kapely.
Dôležitú úlohu zohráva aj rotácia postáv. Priamo vpredu stojí iba aktuálny líder, ktorý prijíma útoky a vykonáva akcie, zatiaľ čo zvyšní dvaja členovia sa regenerujú na pozadí. Aktívnu postavu možno meniť aj medzi ťahmi, takže úspech nezávisí iba od schopností, ale aj od správneho načasovania výmeny. Autori celý systém oficiálne opisujú ako kombináciu ťahových a real-time prvkov postavenú práve na Measure Effects a voľnom striedaní aktívneho člena skupiny. V najlepších momentoch ide o jeden z najzaujímavejších RPG súbojových systémov, aké som v poslednom čase skúšal. Bossovia menia smer časovej osi, pridávajú nové úseky alebo vás nútia rotovať zostavu spôsobom, pri ktorom prestáva fungovať bezmyšlienkovité používanie najsilnejšieho útoku. Kapela musí hrať ako celok. A keď niekto vypadne z rytmu, výsledkom nie je iba falošný tón, ale často kompletný rozklad celej stratégie a smrť.
Slabšou stránkou systému je tempo. Ukazovatele sa po osi niekedy vlečú ako unavený basgitarista po trojdňovom festivale a radové súboje sa dokážu natiahnuť dlhšie, než by si zaslúžili. Neskôr sa zároveň ukazuje, že nie všetky efekty škálujú rovnako dobre. Fixné liečenie a poškodenie postupne strácajú význam, zatiaľ čo zrýchľovanie vlastných postáv zostáva užitočné takmer vždy. Pôvodne pestrá taktika sa preto v druhej polovici miestami zužuje na niekoľko overených postupov.
Prispôsobovanie kapely je postavené na deviatich hudobných triedach. Triedu neurčujete tradičným výberom z menu, ale schopnosťou vloženou do prvého Mod slotu. Faye sa tak môže v jednej chvíli zmeniť na agresívneho Headbangera a o niekoľko sekúnd neskôr na podporného Buskera. Zmena sa prejaví nielen na schopnostiach, ale aj na oblečení postavy. V istom smere je to za mňa zbytočne prekombinované s ohľadom na možnosti aké vývojári vlastne pri tvorbe hry mali. Ďalšie pasívne bonusy poskytujú nášivky kapiel prišívané na bojové bundy. Nie je to revolúcia v RPG výbave, no všetko tu aspoň tematicky zapadá do sveta hudobníkov.
Výborne vyriešený je rozhodne inventár. Každý objavený kus Merchu vám zostáva natrvalo. V boji nespotrebujete konkrétny čaj alebo liečivú pomôcku, ale spoločnú zásobu Stocku, ktorá sa dopĺňa pri odpočinkových bodoch. Odpadá tak hromadenie elixírov takzvane „na horšie časy“, ktoré následne využijete až v poslednom súboji. Hra tento systém kombinuje s približne pätnásť- až dvadsaťhodinovou kampaňou, viditeľnými nepriateľmi namiesto náhodných stretnutí a výbavou, ktorá má často viac osobnosti než celé obsadenie niektorých veľkých RPG.
Osobnosťou nešetrí ani výtvarné spracovanie. Ručne kreslená grafika nemusí na statických obrázkoch pôsobiť tak technicky ohromujúco, v pohybe však funguje výborne. Postavy sa naťahujú, deformujú a reagujú spôsobom pripomínajúcim animovaný MTV seriál z 90 rokov. Každá vedľajšia postava má vlastný vzhľad a dialógový portrét. Niektorých obyvateľov stretnete iba na pár minút, napriek tomu nepôsobia ako recyklované modely vytiahnuté z generátora dedinčanov. Rozhovory sa navyše v priebehu príbehu menia, takže návraty do starších oblastí majú väčší zmysel než obyčajné zbieranie zabudnutých truhlíc.
Soundtrack je kapitola sama o sebe. Metal sa mieša s elektronikou, country aj podivnými hudobnými odbočkami, ktoré by sa na jednom albume pravdepodobne navzájom pobili. Tu však podporujú absurdný charakter sveta a pomáhajú udržať energiu aj počas dlhších súbojov. Hudba tvorí kostru celej hry.
Na Xbox Series X som nenarazil na problémy, ktoré by zážitok vážnejšie poškodzovali. Ovládanie pomocou gamepadu pôsobí prirodzene, text je dobre čitateľný a hra si aj počas efektmi preplnených súbojov držala stabilný chod. Pri podobne štylizovanom 2D RPG by to mala byť samozrejmosť, no konzolové porty nezávislých hier nás už viackrát naučili, že samozrejmosť je často len mylná predstava. Výraznejšie chyby preto neležia v technickom stave, ale v samotnom dizajne. Humor tlačí na pílu prakticky bez prestávky. Keď sa gag trafí, výsledok je fantastický. Vykopávanie dverí, hovoriace predmety alebo neschopnosť kapely fungovať ako normálna skupina patria k najlepším momentom hry.
Keď sa však scenár netrafí, nasleduje úpadok atmosféry. Niektoré slovné hračky sú prehnané. Hra navyše odmieta na chvíľu stíchnuť. Neustále sa snaží byť vtipná, čím postupne oslabuje aj gagy, ktoré by pri rozumnejšom dávkovaní fungovali podstatne lepšie.
Problematická je aj náročnosť. Väčšinu oblasti môžete prejsť bez zásadnejších problémov, aby vás následne boss zožral aj s koženými nohavicami. Niektoré súboje vyžadujú dôkladné pochopenie systému, čo je správne. Väčšinou však pôsobia nevyvážene.
O to nepríjemnejšia je absencia klasických manuálnych pozícií v niekoľkých slotoch. V RPG postavenom na experimentovaní s triedami a výbavou by možnosť vytvoriť si bezpečnú zálohu nemala byť luxusom. V kombinácii s uzavretými dungeonmi, limitmi úrovní a náhlymi skokmi náročnosti dokáže systém ukladania vyvolať viac hnevu než démonický gitarový riff.
Deathbulge: Battle of the Bands teda nie je dokonale vyvážené RPG ani 100% komediálny zásah do čierneho. Súboje občas strácajú tempo, niektoré mechaniky v závere zaostávajú a scenár miestami pripomína človeka, ktorý po vydarenom vtipe odmietol odísť z pódia a ďalších dvadsať minút vysvetľuje jeho pointu. Napriek tomu ide o indie dielo, ktoré má vlastnú tvár. Výborný súbojový systém, inteligentne vyriešené predmety, flexibilné triedy, nádherná kreslená animácia a energický soundtrack prevažujú nad väčšinou problémov.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Five Houses LLC
