Keď Cyan v roku 1993 vydal pôvodný Myst, vznikla hra, ktorá nepotrebovala výbuchy, prestrihové scény ani akčného hrdinu. Stačil jej opustený ostrov, niekoľko zvláštnych mechanizmov, knihy vedúce do iných svetov a absolútna dôvera v to, že hráč má mozog a vie ho používať. Na svoju dobu to bol malý technologický zázrak a zároveň jeden z tých titulov, ktoré ukázali, že videohra nemusí byť len o reflexoch.

Najnovšia verzia Mystu, ktorú som testoval na PlayStation 5, je presne takým návratom do minulosti, aký dokáže byť krásny aj krutý zároveň. Na jednej strane tu máme moderný vizuál, voľný pohyb v plnohodnotnom 3D priestore, podporu PS VR2 a technické režimy, ktoré dávajú hráčovi na výber medzi krajším obrazom a plynulejším hraním. Na strane druhej je pod tým všetkým stále tá istá stará škola dizajnu, ktorá vám nepodá ruku, neukáže smer a už vôbec vás nebude utešovať, že aj neúspech je forma pokroku.

Prechod na PlayStation 5 hre rozhodne prospel. Myst už nie je sled statických obrazoviek, medzi ktorými sa presúvate kliknutím, ale normálne preskúmateľný priestor. Ostrov si môžete obísť, nazrieť do strojov, sledovať detaily a vnímať jeho zvláštnu prázdnotu oveľa fyzickejšie než kedysi. Lenže práve tento voľný pohyb zároveň odhaľuje niečo, čo pôvodná verzia šikovne maskovala. Myst už nepôsobí ako veľký, tajuplný svet na konci reality. Je skôr malý, kompaktný a miestami až prekvapivo blízky únikovej miestnosti. Kedysi technické obmedzenia pomáhali fantázii. Dnes moderná kamera ukazuje, že medzi viacerými dôležitými miestami je len pár krokov.

Na klasickej obrazovke pôsobí PS5 verzia veľmi čisto a príjemne. Performance režim je podľa mňa jasná voľba pre väčšinu hráčov, pretože 60 FPS sa k pomalému preskúmavaniu sveta hodí viac než krajšie odrazy za cenu polovičnej snímkovej frekvencie. Ray tracing v kvalitnejšom režime síce vie v niektorých scénach pomôcť atmosfére, ale Myst nie je hra, kde by ste si ju užívali pre jej technologické prednosti. Toto prosto nie je titul, pri ktorom budete stáť pri mláke a obdivovať odraz vlastnej existencie.

Hádanky zostali verné originálu, čo je výhoda aj problém. Myst vás stále nevedie za ruku. Neponúka mapu úloh, zvýraznené interaktívne predmety ani dobrosrdečný hint systém. Musíte si všímať káble, tvary, zvuky, čísla, zápisky a jednotlivé súvislosti medzi objektmi. Keď to funguje, je to výborné. Vizuálne hádanky majú aj dnes silu, pretože vás nútia pozerať sa na prostredie ako na logický systém, nie ako na kulisu.

Horšie je to v momentoch, keď sa hra začne naplno opierať o zvukové indície a starú adventúrnu tvrdohlavosť. Niektoré pasáže sú stále fascinujúce, iné už skôr pripomínajú mentálne cvičenie navrhnuté človekom, ktorý mal v roku 1993 veľmi rád poznámkové bloky. Fotografický režim na ukladanie indícií je fajn pomôcka, ale nenahrádza klasické zapisovanie úplne. A úprimne, pri Myste človek rýchlo pochopí, že papier a pero nie sú retro póza, ale rozumné prežitie.

Čo sa týka PS VR2 tak na papieri je Myst pre virtuálnu realitu takmer ideálny materiál. Pomalé tempo, fyzická manipulácia s mechanizmami, tiché prostredie, dôraz na zvuk a priestor. A áno, keď stojíte priamo pred zvláštnym strojom, otáčate ovládačom, sledujete reakciu mechanizmu a počujete, ako sa niekde v diaľke niečo pohlo, celé to zrazu dáva väčší zmysel než na obrazovke. Vo VR sa Myst vracia k tomu, čo sa pôvodná hra snažila vyvolať cez statické obrázky – pocit, že ste naozaj niekde inde.

Lenže PS VR2 verzia nie je úplne bezproblémová. Atmosféra funguje, mierka sveta funguje a interakcie sú prirodzenejšie, ale obraz nepôsobí tak ostro, ako by som pri podobnej hre chcel. Pri pohybe je cítiť mäkkosť, miestami rozmazanie a technické kompromisy, ktoré v hre založenej na pozorovaní detailov jednoducho zamrzia. Myst nepotrebuje rýchlosť akčnej hry, ale potrebuje hlavne čistý obraz. Ak máte lúštiť indície v prostredí, nechcete mať pocit, že sa pozeráte cez jemne upatlané sklo.

Audiovizuálne vie remake stále zaujať. Voda narážajúca na breh, tiché interiéry, vlhké drevené konštrukcie Channelwoodu či chladnejšie mechanické priestory majú atmosféru. Ešte lepšie funguje zvuk. Myst vás učí počúvať. Praskanie, hučanie, klepanie alebo zmeny tónov tu nie sú len náladová kulisa, ale súčasť samotného riešenia. V tomto smere hra nestarla tak výrazne, ako by sa mohlo zdať. Jej ticho má stále váhu.

Čo ma však mrzí viac, je výmena pôvodných FMV sekvencií so živými hercami za CGI postavy. Rozumiem dôvodom. Nové spracovanie musí fungovať v 3D priestore aj vo VR a jednotný vizuálny štýl sa obhajuje ľahko. Lenže pôvodné videá mali zvláštnu, miestami až ochotnícku divadelnosť, ktorá k Mystu jednoducho patrila. Nové hologramy sú čistejšie, ale sterilnejšie. Stratilo sa z nich niečo ľudské. Niečo čudné. A pri Myste je práve čudnosť pomerne dôležitá súčasť receptu.

Ako PS5 titul teda Myst pôsobí lepšie vtedy, keď ho beriete ako modernizované sprístupnenie klasiky, nie ako plnohodnotne modernú adventúru. Má Performance režim, má krajší obraz, má PS VR2 podporu, má voliteľnú náhodnosť hádaniek pre veteránov a má dostatok možností komfortu. No zároveň má stále dizajn, ktorý vznikol v úplne inej ére. V ére, keď sa od hráča očakávalo, že bude čítať, zapisovať si, blúdiť a občas si prizná, že možno problém nie je v hre, ale v jeho vlastnej neschopnosti všimnúť si očividnú vec.

A práve v tom je jeho sila aj slabina. Myst 2026 na PlayStation 5 nie je hra pre každého. Ak čakáte modernú adventúru s jasným tempom, pomocnými systémami a pohodlným dávkovaním progresu, narazíte. Ak však máte chuť na pomalé, tiché a miestami tvrdohlavé dobrodružstvo, ktoré vás nechá rozmýšľať bez toho, aby vás každých päť sekúnd hladilo po hlave, stále má čo ponúknuť.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Cyan Worlds, Inc.