Je to už viac ako šesť rokov, čo sme vám na našom portáli priniesli rozhovor s Martinom Pohlom, ústrednou postavou značky ZNK. V tom čase sme riešili návrat série Život Není Krásný s podtitulom Poslední Exekuce, čiže ôsmu časť celej tejto špinavej adventúrnej ságy. Akokoľvek si vývoj od tej doby prešiel viac než len komplikovaným procesom, dnes už čítate recenziu na samotný výsledok a to je pre milovníkov originálnych klasických adventúr to najpodstatnejšie. Zatiaľ čo sa totiž veľké AAA značky predbiehajú v tom, kto prinesie krajší odraz v kaluži, väčší otvorený svet a ďalší systém, ktorý vám bude každých päť sekúnd vysvetľovať, že dvere sa otvárajú kľučkou, ZNK Studio si ide tvrdohlavo svoje. Poslední Exekuce je v prvom rade splneným snom milovníkov danej produkcie. Škaredá, drzá, nepohodlná, cynická hra a miestami až podozrivo spokojná sama so sebou.
Toto je stále Život Není Krásný, takže v zmysle príbehu namiesto epického oblúka dostávate sled absurdných, špinavých a až odporne názorných situácií, ktoré spája jedna zásadná vec: svet je pokazený, ľudia sú ešte horší a hlavná postava rozhodne neprišla nič opraviť. Dej vás postupne hádže medzi exekúcie, úradnícky humus, lokálne indivíduá, spoločenské dno. Dej funguje skôr ako prehliadka morálneho rozkladu než klasická výprava za jasne definovaným cieľom, akokoľvek nemôžem nášmu hlavnému exekútorovi uprieť úprimnú snahu sa pomstiť. Celé si to však v prvom rade berie na mušku byrokraciu, sociálnu biedu, závislosti, tuposť autorít aj obyčajnú ľudskú malosť, no nerobí to formou opatrnej spoločenskej satiry s bielymi rukavičkami. Skôr vám tie rukavičky najskôr ukradne, potom ich namočí do hajzlu a ešte vás s nimi vyplieska po hube.
Point-and-click adventúry sú dnes zvláštny žáner. Pre časť publika ide o krásnu spomienku na dobu, keď sa človek vedel zaseknúť na jednej obrazovke na celé popoludnie a ešte si za to s radosťou zaplatil. Pre inú časť hráčov je to už len interaktívna archeológia, kde sa zubná kefka kombinuje s plesnivým rožkom a rozbitým rádiom. Poslední Exekuce sa tejto starej škole nielenže nebráni, ona sa v nej priam vyžíva. Neponúka moderné skratky, nevodí vás za ručičku a rozhodne vám nechce každé riešenie podsunúť vloženou nápovedou.
Celé to stojí na klasickom adventúrnom základe. Prezeráte statické 2D lokácie, zbierate predmety, skúšate ich kombinovať, rozprávate sa s podivnými postavami a postupne sa snažíte pochopiť, čo od vás autori vlastne chcú. Lenže keďže hovoríme o Život Není Krásný, sotva môžete očakávať čistú logiku. Koncept riešenia hádaniek vás vie sadisticky vytrestať a vy to budete, za predpokladu správneho mentálneho nastavenia, nakoniec aj tak milovať. Nečakajte zvýraznené aktívne predmety ani elegantný systém nápovedy. Tu musíte pozerať, skúšať, pamätať si dialógy a miestami jednoducho trpieť. Lenže keď sa cez problém konečne dostanete, prichádza ten starý dobrý pocit ukojenia. V tomto prípade je to často doslovné.
Vizuálne je Poslední Exekuce presne tam, kde má byť. Teda nie v galérii s banánom prilepeným na stene, ale skôr vzadu na hajzloch, ktorým by nepomohlo ani vystriekanie vapkou. Grafika je hrubá, deformovaná, miestami nechutná a absolútne old-schoolová. Postavy pôsobia ako karikatúry, prostredia sú plné špiny, bordelu a drobných detailov, ktoré sú akýmsi know-how samotného Martina Pohla, dnes už rešpektovaného režiséra, ktorého tvorbu nájdete aj na Netflixe. Lenže práve tento vizuál dokonale sedí k tomu, čo hra rozpráva. Svet Život Není Krásný nikdy nebol uhladený, čistý ani prívetivý. Bol vždy prehnitý, pokrivený a nekomfortný, takže by bolo zvláštne, keby zrazu vyzeral inak.
Treba však otvorene povedať, že daný štýl vás môže odradiť už v prvých sekundách. Ak od hier očakávate vizuálnu eleganciu, jemnú štylizáciu alebo aspoň základnú snahu nepôsobiť ako zaschnutá hnačka po lacnom guláši, Poslední Exekuce vám pravdepodobne nesadne. Lenže fanúšikovia série presne toto chcú. Tá škaredosť nie je vedľajší produkt nízkeho rozpočtu, ale súčasť identity. Hra vyzerá tak, ako sa správa. Drzo, nevkusne, surovo a bez akejkoľvek snahy sa obhajovať.
Veľmi podobne funguje aj humor. Máte radi bezpečné pointy a vtipy odobrené komisiou v naškrobených kravatách? Tak tu dostanete virtuálne doslova pár faciek. ZNK si robí srandu z vecí, z ktorých sme si mohli robiť srandu naposledy v 90. rokoch. Smrť, chudoba, závislosti, úradná tuposť, spoločenské dno, etnika, politika, náboženstvo, stereotypy aj obyčajná ľudská malosť sa tu stávajú materiálom pre cynické, často drsné a miestami vyslovene nevyberavé vtipy. Nie vždy je to jemné, nie vždy je to vkusné a určite to nebude sedieť každému. Ale ak ste naladení na rovnakú vlnu ako autori, hra vás trafí presne tam, kde má. Teda do rozkroku a budete sa kráľovsky zabávať.
Dôležité je, že samotný humor nepôsobí umelo. Nie je to snaha byť kontroverzný len preto, aby sa o tom celom hovorilo. Dialógy majú tempo, pointy často prichádzajú v momente, keď ich nečakáte, a postavy sú dostatočne odpudivé na to, aby ste im verili každú jednu bizarnú vetu. Aj vďaka tomu nepôsobí príbeh ako náhodne pospájaná zbierka nechutností, ale ako konzistentný výlet do sveta, kde sa normálnosť už dávno vzdala a odišla bývať niekam inam.
Dabing je ďalšia vec, ktorá celému zážitku výrazne pomáha. Znie živo, expresívne a prirodzene. Hlasy postáv sú špinavé, niekedy až karikatúrne, ale k tejto hre by sa klasický uhladený dabing jednoducho nehodil. Bolo by to ako obliecť posratému bezdomovcovi frak a tváriť sa, že teraz je všetko okolo krásne voňavé.
Prvý priechod vám môže zabrať niekoľko hodín, samozrejme v závislosti od toho, ako rýchlo sa dokážete naladiť na logiku autorov a koľkokrát počas hrania odídete od počítača s tým, že toto už predsa nemôže byť normálne. Lenže práve kratšia a hutnejšia forma hre prospieva. Humor sa nestihne vyčerpať, hádanky nepôsobia ako nekonečný maratón a tempo si drží potrebnú šťavu.
Veľmi dobre funguje aj motivácia k opakovanému hraniu. Viaceré konce naviazané na vaše rozhodnutia a správanie dávajú celému zážitku ďalší rozmer. Koncept vás priebežne sleduje, vyhodnocuje a odmeňuje alebo trestá podľa toho, ako sa vám darí a čo všetko objavíte. Áno, môžete fakticky zomrieť už po tom, ako opustíte úvodnú sekvenciu svojho bytu. Systém automatického ukladania pozícií vás však chráni pred tým, aby sa z podobných momentov stala čistá frustrácia.
Pri adventúre, ktorá stojí na množstve predmetov a ich kombinácií, je dôležitá aj technická stránka. Poslední Exekuce drží pokope, nepadá pod vlastnou váhou a aj napriek svojej zámerne chaotickej povahe pôsobí ako titul, nad ktorým autori, minimálne v poslednej časti vývoja, mali kontrolu. To je pri interaktívnej koncepcii, kde sa hráč prirodzene snaží skúšať všetko so všetkým, podstatnejšie, než sa môže zdať.
Najväčšou silou je z môjho pohľadu nakoniec úprimnosť. Toto nie je hra, ktorá by sa snažila osloviť každého. Nesnaží sa byť krajšia, príjemnejšia, prístupnejšia ani uhladenejšia, než jej prirodzenosť dovoľuje. Je to titul pre konkrétnu skupinu hráčov, ktorí vedia, čo od značky ZNK čakajú. A presne to aj dostanú. Špinavú adventúru starej školy, postavenú na drsnom humore, absurdnej logike, nekomfortnej grafike a príbehu, ktorý sa nehrá na veľké umenie, no napriek tomu má vlastný názor, tvár aj poriadne pokrivenú chrbticu.
Pre nováčikov to môže byť náraz. Tvrdý, škaredý a možno aj mierne zapáchajúci. Ak však prijmete pravidlá tohto sveta, Poslední Exekuce vám ponúkne niečo, čo sa dnes v hrách doslova nevidí. Silnú autorskú identitu. Nie produkt navrhnutý podľa tabuľky, ale hru, ktorá má vlastnú tvár, vlastný hlas a vlastný druh šialenstva. A hoci tá tvár rozhodne nie je pekná, aspoň je nezameniteľná.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti ZNK Productions
