S Mariom je to jednoduché a zároveň trochu nefér voči konkurencii. Stačí pár sekúnd v jednom z jeho Bros. dobrodružstiev a človek presne vie, prečo táto séria úspešne prežila celé generácie konzol a dokázala si zachovať svoju tvár. Super Mario Bros. Wonder už pri svojom pôvodnom vydaní v roku 2023 ukázal, že Nintendo stále vie spraviť 2D plošinovku, ktorá nepôsobí ako relikvia, ale ako živá, hravá a neustále prekvapujúca studnica plná zábavy. Aktuálne vydaná edícia pre Nintendo Switch 2 na tom nič nemení a zásade už tak dobrý pôvodný základ brúsi do podoby, ktorá pôsobí ešte o chlp komplexnejšie.
Od Super Mario Bros. Wonder na Switch 2 aj rozšírením Meetup in Bellabel Park som osobne nečakal vôbec nič zásadné a na koniec som ostal príjemne prekvapený. Technicky ide o najlepšiu podobu Wonderu, obsahovo zasa o rozšírenie, ktoré veľmi presne vie, kde mala pôvodná hra rezervy a kde naopak stáli jej najväčšie prednosti. Nie všetko tu funguje rovnako dobre, ale k tomu sa ešte dostanem.
Na nový Switch dostal Wonder priestor ukázať sa bez technických kompromisov. Natívne 4K rozlíšenie a stabilných 60 snímok za sekundu v praxi prináša živší a čitateľnejší gameplay. Kvetinové kráľovstvo je ešte farebnejšie, animácie ešte hladšie a celá hra pôsobí ostrejšie v každom detaile. Nie je to typ vylepšenia, ktorý by menil samotnú podstatu hry, ale presne ten druh technického posunu, po ktorom si poviete, že takto to malo vyzerať už od začiatku. Pomáhajú aj kratšie načítavania, drobné vizuálne úpravy a malé detaily v pozadí dokresľujúje akýsi dojem definitívnej edície.
Skutočné ťažisko mnou už v úvode naznačených noviniek však samozrejme neleží v rozlíšení, ale v obsahu Bellabel Parku. Rozšírenie je rozdelené na dve odlišné časti a už z prvých minút je jasné, že každá mieri na iného hráča. Camp Central predstavuje sústredený tréningový priestor pre tých, ktorí chcú výzvu, presnosť a chuť dookola opakovať level, kým ho neprejdú čisto. Attraction Central je naopak hlučnejšia, voľnejšia a spoločenskejšia časť postavená na minihrach a multiplayeri. Tento kontrast dáva balíku šírku, ale zároveň je aj zdrojom jeho najväčšieho problému.
Camp Central je bez debaty to najlepšie, čo rozšírenie ponúka. Viac než sedemdesiat nových výziev stavia na mechanikách základnej hry, no používa ich oveľa tvrdšie, prefíkanejšie a s väčšou chuťou skúšať hráčove návyky - tie negatívne aj pozitívne. Wonder tu nie je ťažší len preto, že dá do levelu viac prekážok. Je ťažší preto, že vás núti pozerať sa na známe veci inak. Zrazu nestačí reagovať automaticky. Treba premýšľať, čítať priestor, správne využiť odznak alias schopnosť a niekedy aj potlačiť reflex, ktorý vás v klasickom Mariovi držal vždy nad vodou. Presne v takých momentoch hra ukazuje, aký pevný má dizajnový základ.
Najmä neskoršie výzvy s vyššou obtiažnosťou už cielia na hráčov, ktorí si užívajú frustráciu ako súčasť odmeny. Nie sadisticky, ale cielene. Každý neúspešný pokus vás niečo naučí a každý úspech potom chutí o to lepšie. Dalo by sa povedať, že Nintendo alias firma ktorá je tu s nami už vyše 100 rokov dokáže aj dnes absolútne ignorovať akékoľvek moderné trendy a veselo šľachtí archaický 2D koncept tak hravou formou, až sa nad tým nejednému modernistovi zastavuje rozum.
Veľkým plusom sú aj nové súboje s Koopalingami. Pôvodná hra mala veľa kvalít, ale bossovia patrili skôr k tomu slabšiemu, čo ostatne spomínam vo svojej pôvodnej recenzii. Tu Nintendo napravuje daný rest veľmi presvedčivo. Sedem nových stretov nepôsobí ako nostalgická povinnosť, ale ako plnohodnotná súčasť dizajnu. Každý boss využíva Wonder efekty, mení pravidlá boja a núti vás reagovať na vývoj situácie, nie len mechanicky opakovať jeden trik. Zrazu majú tieto súboje rytmus, napätie a vlastný charakter. Konečne nepôsobia ako prestávka medzi levelmi, ale ako vrchol ich dizajnovej logiky. Práve tu rozšírenie ukazuje, že veľmi dobre chápe, čo hráčom v pôvodnom Wonderi chýbalo. Súboje sú nápaditejšie, tvrdšie a mechanicky bohatšie. Niektoré dokonca ponúkajú aj extrémne varianty, kde vás jediná chyba pošle rovno späť na začiatok. Znie to nepríjemne a občas to aj nepríjemné je, ale v tom najlepšom zmysle. Je to ten druh výzvy, pri ktorom hru najprv preklínate a o desať minút neskôr jej uznanlivo prikyvujete. Chcete to prosto prekonať.
Novinky sa nekončia pri súbojoch s bossmi. Rosalina rozširuje zostavu hrateľných postáv a jej prítomnosť má zmysel hlavne z pohľadu prístupnosti. Hra sa tak vie lepšie otvoriť menej skúseným hráčom alebo deťom bez toho, aby rozbila svoj základ. Flower Suit je zaujímavejší čisto herne. Prináša nové možnosti pohybu aj útoku a najväčší efekt má v tom, že mení spôsob, akým sa pozeráte na staré úrovne. Niektoré pasáže sa s ním riešia pohodlnejšie, iné zasa oveľa agresívnejšie. Presne takéto rozšírenie schopností má zmysel, pretože nemení Wonder na inú hru, len rozširuje jeho gameplay možnosti.
Výborný je aj systém duálnych odznakov. Možnosť kombinovať dve schopnosti naraz pridáva hre ďalšiu vrstvu experimentovania a personalizácie. Raz si tým pomôžete pri ťažkej pasáži, inokedy si úroveň úmyselne skomplikujete len preto, aby ste otestovali vlastné limity. Wonder vďaka tomu ešte viac podporuje pocit, že si štýl hrania určujete sami. A pri plošinovke, ktorá stojí na presnosti a rytme, je to veľká vec.
Čo sa týka Attraction Central, tak tá sama osebe nie je zlá. Naopak, v správnej zostave offline priateľov vie fungovať veľmi dobre. Minihry sú jednoduché, rýchle, zrozumiteľné a dokážu vyprodukovať presne ten typ kontrolovaného chaosu, pri ktorom sa ľudia smejú, doberajú a občas sa pohádajú kvôli úplnej hlúposti. To je pri párty obsahu v podstate pochvala. Problém je, že hra vám tento obsah ponúka len za veľmi konkrétnych podmienok. Nintendo totiž neponúka online matchmaking s náhodnými hráčmi a zároveň nepridalo ani CPU protivníkov. To znamená, že ak hrávate sami a práve nemáte po ruke kamarátov na gauči alebo online priateľov, Attraction Central je pre vás prakticky nehrateľný. A to je zlé rozhodnutie. Nie preto, že by minihry nestáli za to, ale preto, že ich hra úplne zbytočne zamyká pred časťou publika. Pri rozšírení, ktoré si pýta peniaze navyše, to jednoducho nejde prehliadnuť.
Práve kvôli tomu sa hodnota Bellabel Parku mení podľa toho, kto ste a ako hrávate. Pre rodiny, páry alebo partiu kamarátov môže ísť o veľmi vydarený prídavok, ktorý výrazne rozšíri životnosť hry. Pre sólo hráča je situácia zložitejšia. Dostane výborný Camp Central, lepších bossov, nové mechaniky aj technicky najlepšiu verziu Wonderu, ale zároveň aj kus obsahu, ku ktorému sa reálne nedostane. A to je pri inak tak premyslenom balíku zbytočne trpká pachuť.
Poteší aspoň to, že Bellabel Park nepôsobí ako sterilné menu s ikonami aktivít. Zbieranie Bellabel Water a postupné oživovanie celého parku dáva hraniu pekný rytmus. Odomykáte nové prvky, meníte prostredie a vidíte, že za vaším úsilím ostáva stopa. Nie je to systém, ktorý by hru niesol na pleciach, ale funguje ako príjemné lepidlo medzi jednotlivými a vyššie opisovanými módmi.
Super Mario Bros. Wonder na Switch 2 je rozhodne reedícia, ktorá má zmysel aj pre majiteľov pôvodnej verzie. Technicky ide o najlepšiu verziu hry, obsahovo o rozšírenie, ktoré dokáže výrazne posilniť to, čo na Wonderi fungovalo najlepšie. Camp Central a nové súboje s Koopalingami sú výborné. Flower Suit a duálne odznaky dávajú hre ďalší dôvod, prečo sa k nej vracať. Attraction Central má svoje čaro, ale zároveň je ukážkou zbytočne uzavretého dizajnu, ktorý trestá každého, kto nehrá v skupine. Výsledok je napriek tomu za mňa veľmi silný.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti ConQuest entertainment a.s.
