Značka Pokémon síce stále generuje obrovské zisky, ale už roky sa pri nej opakuje ten istý problém. Veľa sa spolieha na meno, menej na technický pokrok a ešte menej na chuť niečo skutočne meniť. Ak ste čítali moju recenziu na nedávno vydané pokračovanie hlavnej série, dobre viete, ako veľmi som sa nad tým rozohnil. O to väčšie prekvapenie je, že práve vydaná Pokopia exkluzívne pre Nintendo Switch 2 nepôsobí ako ďalší vedľajší produkt do počtu. Naopak. Je to hra, ktorá si zobrala známy svet vreckových monštier a prepracovala ho do úplne iného štýlu.
Tentoraz nejdete po klasickej trase tréner, arény, elitná štvorka a titul šampióna. Pokopia je totiž budovateľský spin-off, pokojnejší, pomalší a na pomery tejto značky až prekvapivo melancholický. Game Freak sa tentoraz spojil s Omega Force, štúdiom stojacim okrem iného za koncepčne príbuzným Dragon Quest Builders, a ten výsledok je cítiť prakticky okamžite. Hra funguje ako mix simulátora života, sandboxu a obnovy zničeného sveta. Svet Kanto tu nevyzerá ako ďalší nostalgický výlet do starých čias, ale ako zničený región po katastrofe, v ktorom ľudia zmizli a po nich zostali len ruiny. To je na svet Pokémonov pomerne odvážny štart. Namiesto tradičného mladého trénera hráte za Ditta, ktorý na seba vzal podobu človeka. Je to síce zvláštny nápad, ale funguje výborne. Elegantne sa tým vysvetlí, prečo rozumiete pokémonom, prečo s nimi viete spolupracovať a prečo vlastne celý čas nepôsobíte ako niekto, kto prišiel tento svet ovládnuť, ale skôr ho opraviť.
Pokopia je najsilnejšia práve v nápade obnovy. Svet okolo nepôsobí ako kulisa pre ďalší zber vecí, ale ako miesto, ktoré sa naozaj rozsypalo a teraz čaká, či sa ho vôbec podarí postaviť späť na nohy. Keď prvýkrát vyjdete do pustatiny a uvidíte vysušené polia, rozpadnuté stavby a prázdne miesta, ktoré by ste za normálnych okolností poznali ako živé lokality z Kanta, dostanete chuť to zmeniť. To platí aj pre konkrétne miesta. Zničené mestá, opustené Pokémon Centrá, ruiny Silph Co. alebo zvyšky cyklistických trás nefungujú len ako kulisy. Majú v sebe zvláštny archeologický náboj. Neustále máte pocit, že sa nepozeráte len na hernú mapu, ale na trosky sveta, ktorý tu kedysi normálne fungoval. A Pokopia je dosť múdra na to, aby to nepreháňala s vysvetľovaním. Veľa vecí si skladáte sami z prostredia, nájdených záznamov a drobných detailov. Vďaka tomu príbeh nepôsobí ako povinná výplň, ale prirodzene dopĺňa samotnú hrateľnosť. Pomáha tomu aj profesor Tangrowth, ktorý tu supluje rolu mentora. Je to zvláštny obraz, rastlinný pokémon v úlohe správcu vedomostí, vyzerajúci trochu ako múdry strom, ale do tejto verzie sveta to sadne. Nevedie vás ako tradičný profesor v laboratóriu, skôr ako niekto, kto sa po kolapse snaží udržať aspoň základný poriadok. Cez neho hra rozbieha väčšinu hlavných úloh a tlačí vás k tomu, aby ste krajinu nielen preskúmali, ale aj liečili.
Pod povrchom je jasne cítiť ekologický podtón, našťastie však nie prvoplánovo. Pokopia vás netrieska po hlave prednáškou o planéte, ale celkom jasne naznačuje, že po zmiznutí ľudí sa svet síce rozpadol, no zároveň dostal šancu fungovať inak. Pokémonské druhy spolupracujú, príroda sa pri správnej starostlivosti obnovuje a človek zrazu nepôsobí ako hrdina tohto univerza, ale skôr ako jeho starý problém. Je to celkom ostrá myšlienka na hru z tejto IP a o to viac funguje, že ju nikto netlačí do veľkých rečí. Hrateľnosť stojí na zbere surovín, obnove biotopov a budovaní komunít. Najväčší rozdiel oproti hlavnej sérii je ten, že súboje tu prakticky nehrajú hlavnú rolu. Namiesto toho spolupracujete s pokémonmi tak, že sa od nich učíte schopnosti a používate ich ako pracovné nástroje aj ako prostriedok na prekonávanie prekážok. Squirtle zavlažuje suchú pôdu, Bulbasaur pomáha s obnovou vegetácie, Onix rozbíja balvany a otvára nové cesty. Aj preto je Ditto skutočne ideálna hlavná postava, pretože jeho schopnosť preberať techniky ostatných pekne drží celý systém pokope.
Toto je moment, v ktorom sa Pokopia definitívne odtrhne od pocitu, že len skúša nový kabát na staré telo. Tu je inak nastavené celé jadro hrateľnosti. Klasický Pokédex nahradil Habitat Dex, čiže systém, v ktorom nejde o to pokémona chytiť a uložiť si jeho záznam, ale pochopiť, čo potrebuje na život, a pripraviť mu to. Zbieranie sa tak mení na starostlivosť a progres naozaj stojí na tom, že svet okolo seba robíte obývateľným. Je to jednoduchý posun, ale veľmi dôležitý a za mňa neskutočne osviežujúci. Prepínanie medzi schopnosťami hlavného hrdinu je plynulé a okamžité, bez večného skákania do menu. V žánri, kde vedia podobné drobnosti časom liezť na nervy viac než samotná náročnosť, je to obrovské plus. Pokopia si vo všeobecnosti dáva pozor na to, aby neplytvala vaším časom. Hoci pracuje s reálnym denným cyklom, nesnaží sa vás umelo brzdiť. Keď niečo staviate, netlačí vás do časového tlaku ani umelého naťahovania. Keď potrebujete materiály, väčšinou ich riešite rovno, nie cez zbytočné čakacie mechaniky. Aj preto je hlavná herná slučka taká príjemná. Preskúmate oblasť, nájdete problém, zistíte, aký pokémon a akú schopnosť naň potrebujete, obnovíte kus prostredia a sledujete, ako sa tam vracia život. Hra nie je akčná, ale vie byť veľmi návyková, pretože vám takmer neustále dáva pocit zmysluplného postupu. A čo je dôležité, ten postup nie je len číselný. Neodomykáte si ďalší level len preto, že to hra povedala. Skutočne vidíte, že miesto, ktoré bolo pred hodinou mŕtve, zrazu funguje. A to vás teší aj motivuje pokračovať. Do toho vstupujú väčšie komunitné výzvy, kde už nestačí len improvizovať po malých kúskoch. Musíte plánovať, prenášať materiály, pripravovať väčšie stavby a rozmýšľať dopredu. Hra si tým drží tempo, aby z nej nebol len milý záhradkársky výlet s pokémonmi. Vie byť pohodová, ale nie prázdna. A to je dosť podstatný rozdiel.
Technicky je Pokopia asi ešte väčšie prekvapenie než dizajnovo. Voxelové prostredie, ktoré môžete rozbíjať, stavať a meniť, nie je pre hardvér nič jednoduché. Stačí si spomenúť, ako podobné hry vedeli na slabšom železe trpieť, a je jasné, že tu bol priestor na poriadny problém. Lenže Switch 2 to s prehľadom zvláda. V docku sa hra väčšinu času drží veľmi slušne a pôsobí stabilne, v handhelde ide nižšie, ale pri takomto koncepte to vôbec neprekáža. Nie je to technický zázrak z inej galaxie, ale prvýkrát po dlhej dobe pri Pokémone nemáte pocit, že musíte polovicu vecí ospravedlňovať. Áno, keď sa na obrazovke nahromadí priveľa efektov, väčšia stavba alebo viac aktívnych entít na malej ploche, nastane drobný pokles snímkovania. Lenže v porovnaní s tým, ako rozbite vedeli pôsobiť niektoré staršie hry z tohto univerza, je toto úplne iná liga. Hlavne je cítiť, že hra má konečne technický základ, ktorý drží pokope. To je pri značke Pokémon smutne nízka, ale zároveň veľmi vítaná pochvala.
Pomáha aj výtvarná stránka. Pokopia sa nesnaží o realistiku a je to dobre. Ide po pastelovej, štylizovanej estetike, ktorá svetu sedí a zároveň zakrýva limity hardvéru. Vďaka tomu ide o vizuál, ktorý nestarne a bude fungovať aj o päť rokov. Modely pokémonov sú detailné, animácie majú život a celé to pôsobí omnoho istejšie než viacero veľkých titulov hlavnej línie. Keď k tomu pridáte fotografický režim a drobné reakcie samotných pokémonov na kameru, dostanete svet, ktorý nepôsobí prehnane bombasticky, ale príjemne živo. Poteší aj to, že autori po vydaní nikam nezmizli a ja sám som v čase testovania zažil patch 1.0.2, ktorý pomerne rýchlo vyriešil viacero technických problémov.
Nie všetko je však bez výhrad. Najslabšie na mňa pôsobili sociálne interakcie. Obyvatelia dedín sú milí, ale často až príliš jednoduchí. Majú vás radi skoro hneď, konflikty tu prakticky neexistujú a ich osobnosti by pokojne zniesli viac vrstiev. Chápem, že hra cieli na pokojný, terapeutický tón a nechce z dediny robiť telenovelu. Lenže občas by nezaškodilo, keby niekto nebol okamžite nadšený zo všetkého, čo mu postavíte, a sem-tam niečo aj ofrflal. Takto to miestami pôsobí trochu príliš uhladene. Na druhej strane treba byť férový. Pokopia sa netají tým, čím chce byť. Nie je to hra o dráme, napätí a konfliktoch. Je to hra o pokoji, obnove a spolupráci a v tomto smere funguje veľmi dobre. Po dlhom náročnom dni je to presne ten typ titulu, ktorý vás krásnym spôsobom upokojí a dovolí vám vypustiť paru. Dá vám priestor robiť veci vlastným tempom a odmeňuje vás tým, že svet okolo začne dávať väčší zmysel. Veľké plus je aj to, že mapa si priam pýta ďalší obsah. Nie preto, že by pôsobila nedokončene, ale preto, že jej systém je postavený tak, že by bez problémov uniesol nové oblasti, nové klimatické pásma aj ďalšie monštrá so špecifickými schopnosťami.
Celkovo je Pokémon Pokopia presne ten spin-off, ktorý ukazuje, že táto značka ešte nemusí byť odsúdená len na recyklovanie vlastnej minulosti. Nie všetko je tu dokonalé. Niektoré postavy sú až príliš jednoduché, občas sa ukáže technický limit a kto čaká klasickú kostru hlavnej série, môže byť zo začiatku zaskočený. Lenže ako celok to funguje prekvapivo dobre. Pokopia má vlastnú atmosféru, vlastné tempo a hlavne vlastný nápad, ktorý nie je len marketingová póza. A presne preto pôsobí ako jeden z najzaujímavejších pokémonských spin-offov za veľmi dlhý čas.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti ConQuest entertainment a.s.
