Cairn od francúzskeho štúdia The Game Bakers uzatvára ich „trilógiu o slobode“ spôsobom, ktorý pôsobí najosobnejšie a zároveň najnekompromisnejšie. Kým Furi stavalo slobodu na fyzickom úniku a Haven na slobode milovať, Cairn ide do omnoho intímnejšej roviny a to do slobody zvíťaziť nad sebou samým v situácii, kde je vaším protivníkom ľahostajná masa skaly, ľadu a počasia. Fiktívny Mount Kami totižto nie je kulisa ani atrakcia, ale systém s vlastnými pravidlami a tvrdou logikou, ktorá sa nedá obmäkčiť ani skriptom, ani správne vyznačenou cestou. Celé to stojí a padá na tom, či hráč prijme jej základnú premisu o prežití.

Mechanické jadro je postavené na manuálnom ovládaní končatín. Každý posun ruky či nohy je vedomé rozhodnutie a pohyb nevychádza z vopred nahraných animácií, ale z fyziky, ťažiska a trenia. Cairn tak pripomína hry, ktoré stavajú na nepríjemnej presnosti ovládania, no na rozdiel od komediálnych variácií tu humor nahrádza napätie. Hráč musí čítať stenu, odhadovať, čo unesie váhu, hľadať trhliny a výčnelky, a zároveň priebežne kontrolovať stabilitu svojho postoja. Nejde len o to chytiť sa, ale chytiť sa správne, v správnom uhle a s telom vyváženým tak, aby sa ťažisko neprehuplo a celé to neskončilo tragicky. Celé vám to len zriedka ponúka pohodlnú istotu a aj dobré riešenie býva často len dočasné.

Dôležitá je komunikácia únavy a rizika. Namiesto prehľadných ikon a veľkých varovaní využíva Cairn najmä zvuk, dych, trasenie končatín a vizuálnu reč tela. Ak hlavná hrdinka visí dlho alebo zostane v neprirodzenej polohe, telo začne protestovať a pád prirodzeným následkom je pád. Bezpečnejšie body si hráč vytvára pomocou skôb, no ich používanie je obmedzené zásobami a navyše vyžaduje presnosť. V praxi to znamená neustále rozhodovanie, či sa risk oplatí, alebo je lepšie cúvnuť a hľadať inú líniu. Do toho vstupuje počasie, ktoré vie zmeniť stenu zo zvládnuteľnej na vyslovene zákernú. Keď klesne trenie, magnézium na vašich prstoch sa stáva hlavnou zbraňou, pričom ani ono nie je bezodné a treba s ním patrične hospodáriť.

Cairn sa zároveň odmieta tváriť ako čistá športová simulácia a berie vážne aj svoju survival stránku. Aava potrebuje jesť, piť, spať a plánovať postup podľa cyklu dňa a noci. Nočné lezenie je extrémne nebezpečné, čo núti hľadať miesto na bivak skôr, než svetlo zhasne. V táborisku sa tempo zmení na tichý mikromanažment: varenie jedla, správa zdrojov a príprava na ďalší úsek. Tu projekt ukazuje, že výstup ako taký nie je len séria pohybov na stene, ale logistika a biológia, ktoré sa nedajú odignorovať bez následkov. Najkontroverznejší, ale zároveň tematicky najpresnejší prvok je ošetrovanie rúk. Po výstupe sú Aavine prsty doudierané, a hra od vás žiada manuálne obväzovanie jednotlivých prstov páskou. V praxi to môže byť repetitívne a po hodinách pôsobiť ako zdržiavanie, no zároveň ide o jednu z najvýraznejších pripomienok ceny, ktorú takýto reálny výstup vlastne vyžaduje. Materiál je vzácny, takže nejde len o rutinu, ale aj o rozhodnutie, čo si ešte možno dovoliť opraviť a bez čoho sa zaobídete.

Praktickým a súčasne aj naratívnym uzlom je robot Climbot. Funguje ako mobilné úložisko, terminál a nástroj na recykláciu, no zároveň sprostredkúva správy od ľudí tam dole. Práve cez tieto jednosmerné kontakty vyniká izolácia a postupné odcudzovanie sa, pretože Aava čoraz častejšie nereaguje alebo reaguje len úsečne. Hra tým naznačuje, že výstup nie je len fyzická výzva, ale aj psychický proces, v ktorom sa bežný svet pomaly vytráca z dosahu.

Technicky je verzia na PlayStation 5 rozporuplná. V interiéroch a jednoduchších pasážach pôsobí plynulo, no v otvorených exteriéroch Mount Kami sa objavujú prepady snímkovania, najmä pri náročných efektoch počasia. V hre, ktorá stojí na presnosti a sústredení, môže byť nestabilita výkonu rušivá, najmä na displejoch bez VRR, kde sa trhanie prejaví výraznejšie. Na druhej strane, rýchle načítanie po pádoch za mňa citeľne tlmí frustráciu z opakovania. Tam, kde však PS5 verzia naozaj presvedčí, je využitie DualSense. Adaptívne spúšte vedia meniť odpor podľa únavy a náročnosti úchopu, haptika prenáša jemné rozdiely v stabilite povrchu a zvuk z ovládača dopĺňa atmosféru vetra a kontaktu kovu so skalou.

Naratív je rozprávaný minimalisticky, viac cez prostredie než cez dialógy. Hora je archív neúspechov a stopy po tých, ktorí prišli pred Aavou, vytvárajú mrazivý kontrast k často nádhernej scenérii. Vizuálny štýl s cel-shadingom pripomína európsky komiks a výborne pracuje so svetlom, najmä počas zlatej hodinky, keď oranžové tóny západu slnka navodia falošné bezpečie tesne pred tým, než príde noc a chlad. V extrémnych momentoch sa paleta ochladí až k monochromatickej strohosti, čím hra nenápadne komunikuje onen spomínaný psychický stav postavy. Príjemným prekvapením je za mňa rozsah prístupnosti. Assist Mode umožňuje upraviť výzvu od jemných vizuálnych pomôcok až po zásadné zásahy do systémov, vrátane vypnutia survival prvkov alebo funkcie, ktorá po páde umožní vrátiť čas. Vďaka tomu Cairn dokáže osloviť hráčov, ktorí chcú neúprosné napätie bez vodenia za ručičku, aj tých, ktorí hľadajú skôr atmosférickú cestu a príbehový oblúk bez permanentného trestania.

Ako celok je Cairn pozoruhodne odvážny projekt. Stavia na mechanike, ktorá je prirodzene frustrujúca, a mení túto frustráciu na zdroj katarzie a v istom smere aj zábavy. Úspech tu nie je o rýchlych reflexoch, ale o trpezlivosti, plánovaní a schopnosti prijať limity, ktoré projekt bez milosti odhalí. Zároveň sa však nevyhne istým problémom. Niektoré rutinné úkony môžu časom pôsobiť repetitívne a technické výkyvy na PS5 občas narušia sústredenie, ktoré si lezenie vyžaduje.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti The Game Bakers