Avatar: Frontiers of Pandora sa aktuálne vracia s tretím a zrejme finálnym príbehovým rozšírením From The Ashes, aby uzavrel cyklus, ktorý začal v roku 2023. Pamätáte si moju pôvodnú recenziu? Vtedy som do testovania vstupoval s predsudkami ťažkými ako AMP oblek. Univerzum Jamesa Camerona považujem dlhodobo za komerčný odpad bez skutočnej invencie, za vizuálne pozlátko, ktoré zakrýva plytkosť scenára o "Modrých indiánoch". "Pocahontas vo vesmíre," hovorieval som s dešpektom, kým som si nenasadil slúchadlá a nechytil do ruky gamepad. Massive Entertainment ma vtedy prefackali technologickou dokonalosťou svojho diela. Donútili ma uznať, že aj keď je príbeh banálny, svet Pandory je virtuálnym ihriskom, ktorému sa máločo dokáže vyrovnať. Dnes je však už situácia iná. From The Ashes prichádza v tieni filmu Avatar: Fire and Ash, s ktorým zdieľa nielen tematiku, ale aj marketingovú synergiu, akú dokáže vyprodukovať len korporátny kolos typu Ubisoft.
Aby sme pochopili váhu From The Ashes, treba sa vrátiť k tomu, čo celej expanzii vlastne predchádzalo. Season Pass od Ubisoftu bol doteraz prinajlepšom akési nevyrovnané menu. The Sky Breaker pôsobil nevyrovnane. Vizuálne nádhera, no obsahovo dosť chudobná zábava; päť lietanie, opäť zber, s pár systémovými náplasťami typu legendárne vybavenie a vyšší level cap, ale bez akejkoľvek snahy ponúknuť niečo navyše. Secrets of the Spires už naopak ukázalo, že Massive chcú skúšať nové veci a dodali tak viac vertikality, kaňony, vzdušné súboje, kušu na Ikranovi a dynamika bola razom citeľne lepšia. Lenže príbeh bol stále len zámienkou na zničenie ďalšej ťažobnej veže a celé to pôsobilo technicky šikovne, no emocionálne prázdno. Aktuálne tu teda máme From The Ashes, ktorý nás presúva do terénu, kde sa v špine a v popole odohráva dej pol roka po Secrets of the Spires a paralelne s filmom Fire and Ash. RDA sa vracia a tentoraz má po boku klan Mangkwan (Ash Clan) a práve toto spojenectvo má priniesť veľkú zmenu. V From The Ashes sa So’lek konečne prestáva tváriť ako ten drsný chlapík z odboja, čo vám len rozdáva úlohy, a stáva sa plnohodnotným protagonistom. A musím povedať, že je to kľúčová zmena, lebo kým Sarentu v základe často pôsobil ako prázdna hráčska schránka, So’lek má minulosť, jazvy aj hlas, ktorý znie, akoby ho bolesť formovala dlhý čas. Príbeh navyše štartuje bez rukavičiek. Prebudenie na spálenej zemi, rodina rozprášená alebo mŕtva, prepad RDA a Ash Clanu, ktorý nie je o území, ale o vyhladení. Prosto scenár tlačí na pílu skôr v duchu The Last of Us Part II než typického ubisoftovského dobrodružstva, lebo motorom nie je záchrana sveta, ale surová pomsta. A musím uznať, že ma prekvapilo, ako rýchlo mi začalo záležať na jeho hneve. Monológy nepôsobia ako výplň medzi loadingmi, sú drsné a uveriteľné, a aj keď stále strieľate do robotov lukom, ten emocionálny posun je hmatateľný. Najväčší scenáristický ťah pritom prichádza s klanom Mangkwan (Ash Clan). Na’vi, ktorí nie sú obeťami, ale agresormi, veria v silu a dominanciu a ich spojenectvo s RDA je šokujúce, no zároveň fascinujúco prevracia ideu Cameronovho Avatara. Zrazu tu vzniká morálna šedá zóna. Áno, ľudí v mechoch je ľahké nenávidieť, sú votrelci, ale bojovať proti Na’vi, ktorí majú rovnaké pohyby, rovnaké spojenie s prírodou a pragmatizmus ostrý ako čepeľ, už kladie nepríjemné otázky; sú to zradcovia, alebo len tí, čo pochopili, že luky proti guľometom dlhodobo neobstoja?
Zabudnite na neónové farby a bujnú vegetáciu. Nový región (respektíve prekopaná časť mapy) je skôr štúdiou čistej vizuálnej depresie. The Ravines a spálené úseky Kinglor Forest fungujú ako grafický protipól základnej hry. Snowdrop tu pekne ukazuje flexibilitu, lebo namiesto tisícok listov rieši dym, poletujúci popol, zuhoľnatené kmene a miestami aj lávu. Výsledok je ťažký, dusivý a často schválne neprehľadný kde smog znižuje viditeľnosť, takže prieskum už nie je len o širokej voľnosti ale naopak o strachu z neznámeho. A ako človek, čo si potrpí na grafiku, musím povedať, že táto zámerná škaredosť je paradoxne nádherná. Textúry spáleného dreva, blato zmiešané s popolom, odlesky ohňa na mokrých skalách v noci, no prosto vizuálne perfektná práca vývojárov, len bez gýča pôvodného pralesa. Je to surové, vrátane momentu, keď prvý raz uvidíte dym stúpať z bývalých posvätných miest a konečne pocítite ten environmentálny žiaľ, o ktorý sa Cameron snaží už roky v predlohe. Tomu sa prispôsobuje aj level dizajn. RDA základne sú opevnené agresívnejšie, viac pracujú s terénom, a rokliny tlačia hrateľnosť do vertikály kde sa boj sťahuje zo širokej roviny do šplhania, skákania a manévrovania s Ikranom v stiesnených priestoroch. Škoda len, že niektoré interiéry základní si stále nesú starú ubisoftovskú chorobu a občas pôsobia zámerne ako až zbytočne komplikované bludisko.
S From The Ashes (a sprievodným updatom pre základnú hru, bez ktorej si toto DLC nezahráte) prichádza dôležitá zmena. Ubisoft po dlhom odolávaní konečne hráčom umožňuje prepnúť Avatara do tretej osoby, čo nie je len kozmetická zmena, ale zásah do DNA hry ako takej. V základe som jej vyčítal, že je to Far Cry v modrom, a FPS pohľad bol jedným z hlavných dôkazov, pretože obmedzoval vnímanie postavy, ktorú ste si prácne upravili. Pohľad za ramenom zrazu mení dynamiku a zo strieľačky je viac akčná adventúra. Vidíte So’leka v plnej paráde, jeho výstroj a kozmetika konečne prestávajú byť len vec menu (áno, aj tie mikrotransakcie zrazu dávajú zmysel) a pohybové animácie sú pre tento režim očividne prekopané. A to je dôležité, lebo nejde o obyčajné posunutie kamery a vývojári z Massive museli preštrikovať animácie behu, skokov, šplhania aj jazdy na zvieratách tak, aby to pôsobilo plynulo a hmotne. Výsledok je prekvapivo dobrý. Postava má váhu a konečne máte pocit, že ovládate trojmetrového mimozemšťana, nie levitujúcu kameru s rukami. Jasné, dokonalé to nie je a pri plávaní a v stiesnených interiéroch vie kamera zmätkovať, narážať do geometrie alebo vás na chvíľu kopnúť späť do FPS. Navyše niektoré interakcie (najmä zbieranie itemov) sú trochu robotické, lebo postava len mávne rukou a predmet magicky zmizne. Lenže ako celok to hru zrazu posúva do ligy typu Horizon Forbidden West alebo Assassin’s Creed, čo je pre veľa ľudí stráviteľnejšie než čistokrvná FPS.
Základná hra trpela nepríjemným stereotypom nepriateľov. AMP sem, AMP tam, občas niekto v uniforme. From The Ashes to rieši priamočiarejšie než RDA svoju ekológiu. Noví protivníci menia rytmus boja aj to, čo si o vlastných trikoch myslíte. Ash Clan (Mangkwan) je zrkadlový obraz hráča. Bojovať proti Na’vi je jednoducho iné, lebo sú rýchli, agilní, používajú krytie, čítajú terén a hlavne poznajú vaše finty a ak ste boli zvyknutí, že jeden presný šíp do hlavy vyrieši polovicu staminy súpera, tak vás brnenia, štíty a ich vlastné schopnosti rýchlo vrátia na zem. Je to pocitovo ako zápas s AI verziou samého seba len tá AI nemá problém byť zákerná. RDA zároveň prichádza s vlastným balíčkom. Skel Suits sú exoskeletové jednotky, ktoré sa veľkosťou konečne vedia postaviť Na’vi, sú svižnejšie než ťažkopádne AMP obleky a dokážu vás prenasledovať aj tam, kde technika predtým končila. Súboje s nimi pôsobia ako tanec smrti, lebo zastaviť znamená prehrať. A potom sú tu Hellhounds, teda akési robotické psy. Vo svorke ide o nočnú moru, pretože omračujú elektrinou, niektoré fungujú ako kamikadze drony a ich zvukový dizajn (kovové vrčanie premiešané s praskaním elektriny) je presne ten typ audio signálu, po ktorom v hmle The Ravines automaticky hľadáte vyvýšené miesto a začínate ľutovať, že ste si nevzali ešte jednu lekárničku. Na vašej strane pribúda nový arzenál. Legendárne zbrane a výbava posúvajú power level vyššie a namontovaná kuša na Ikranovi sa z pekného nápadu stáva kľúčovým nástrojom pre vzdušné súboje. Najmä proti RDA transportérom a novým lietajúcim jednotkám. Vylepšený je aj stealth. Nové zakončenia robia So’leka brutálnejším a samozrejme priamo napájajú systém Warrior Senses, ktorý sa nabíja úspešnými elimináciami.
Čo sa týka RPG systému, tak ten bol aj v základe z roku 2023 klasicky ubisoftský a teda veľa čísel, loot a grind. From The Ashes ho skôr prehlbuje než zjednodušuje. Nové legendary materiály sú vzácne, lovia sa v najnebezpečnejších zónach a aj keď je sprievodca v menu prehľadnejší, stále ide o ten istý kolotoč; nájdi surovinu, počkaj na správne podmienky, minihra, craft, +5 k niečomu. Niekedy je to príjemná rutina, inokedy otravná povinnosť. Systém má rozhodne svoju hĺbku, ale občas by som rád len zobral zbraň a šiel hrať, bez riešenia štatistík.
Záverom vám ešte dlhujem zhodnotenie technickej stránky testovanej verzie na PlayStation. Na základnej PS5 v Performance móde (60 FPS) som v ťažších prestrelkách videl prepady až k 40-45 FPS s tým, že keď do vás idú Hellhoundi, niečo vybuchuje a ešte aj prší, konzola funí ako po šprintoch do schodov. S VRR telkou sa to dá pekne prehltnúť, bez VRR už trhanie cítiť. Quality mód je stabilnejší a vyzerá famózne, ale hrať dynamickú akciu v 30 FPS v roku 2026 je pre mňa osobne trest. PS5 Pro je jasne lepšia voľba keďže PSSR robí obraz ostrejší a vzdialené detaily čitateľnejšie, ray tracing pôsobí výraznejšie (odrazy v kalužiach a na kovoch Skel Suitov konečne vyzerajú efektne), no ani tu nie je všetko dokonalé, keďže pri rýchlom pohybe vegetácie či lietaní sa občas objaví ghosting, teda daň za technológiu, ktorá sa ešte stále ladí. Kde však PS5 verzia vyhráva bez debaty, je DualSense. Haptika je brutálne presvedčivá s dážď jemne klopká podľa intenzity, povrch pod nohami mení charakter vibrácií, adaptívne triggery dávajú tetive váhu a v boji cítiť výbuchy, spätný ráz aj tlkot srdca pri nízkom zdraví.
From The Ashes prináša na jednej strane najdospelejší, najtemnejší a herne najzaujímavejší obsah, aký herná Pandora kedy ponúkla (So’lek konečne nesie príbeh na chrbte, nový región je atmosféricky perfektný a TPS režim mení koncepciu na stráviteľnejšiu akčnú adventúru). Avšak na druhej strane je to stále hra od Ubisoftu prinášajúca repetitívnosť, grind ako umelé predlžovanie životnosti a technické nedotiahnutia, ktoré vedia skaziť momenty, keď by mali robiť presný opak. Fanúšikovia Avatara to budú brať ako povinnú jazdu (prepojenie s Fire and Ash a Ash Clan je čisté zlato), majitelia Season Passu nemajú čo riešiť a skeptici, ktorých odradil FPS pohľad, majú dôvod vrátiť sa. Do ktorej skupiny patríte, to už nechám len a len na vás.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti UBISOFT
