V nekonečnom kolotoči herných vydaní sa občas objaví titul, ktorý aj širokú verejnosť donúti sa zamyslieť. Nie preto, že by mal najväčší marketingový rozpočet, ani preto, že by na nás vyskakoval z každej plechovky energetického nápoja. Píše sa rok 2026, vonku je sychravo, no v mojom redakčnom brlohu žiari modré svetlo z konzoly PlayStation 5 a na obrazovke sa odohráva niečo, čo by som najradšej opísal ako horúčkovitý sen skejtera, ktorý sa predávkoval vianočnými zákuskami a posypal to celé existenciálnou úzkosťou. Ak sa v hernej histórii za posledné dekády vyložene nestrácate, tak segment skateboardových hier pre vo vás automaticky musí vyvolávať istú špecifickú nostalgiu. Pamätám si, akoby to bolo včera, keď svetom otriasol prvý Tony Hawk’s Pro Skater. Bola to éra arkádovej bezstarostnosti, kde gravitácia bola len nezáväzným odporúčaním a kde sme tlačidlá drvili v snahe dosiahnuť miliónové skóre. Potom prišiel rok 2007 a séria Skate od EA, ktorá nám ukázala, že skateboarding nie je len o mačkaní tlačidiel, ale o cite v palcoch, o fyzike, o prepojení mysle a dosky. A teraz tu máme Skate Story. Titul, ktorý nie je ani arkádou, ani čistokrvnou simuláciou. Je to umelecké dielo. Je to výkrik do tmy. Je to hra, na ktorú sme čakali, aj keď sme o tom vlastne vôbec nevedeli.
Skôr než sa do Skate Story pustíte naplno, treba pochopiť, odkiaľ táto hra vlastne prichádza. Nie je to produkt stohlavého tímu z korporátneho mrakodrapu, ale najmä vízia jedného človeka a to Sama Enga z New Yorku. Ten do nej nepretlačil len mechaniky, ale najmä nenapodobiteľný vibe. Pri hraní máte neustále pocit, akoby ste sa pohybovali v pokrivenej zrkadlovej verzii reality, čo Eng priamo spája s nočnou jazdou po stíchnutom meste, kde sa svetlá odrážajú od betónu a vy ste len drobný bod v obrovskom urbanistickom organizme. Svet tu nie je klasické peklo s ohňom a sírou, skôr brutalistická architektonická nočná mora a teda mix mestskej infraštruktúry a abstraktnej geometrie. Ide o majestátny, no zároveň neosobný a nepriateľský priestor, ktorý namiesto strachu vyvoláva melanchóliu (presne ten typ vizuálneho rozprávania, pri ktorom by ste kedysi analyzovali každú textúru ako v časoch starých Silent Hillov). A potom je tu sklenený hrdina. Ani on nie je iba efektný dizajnový výstrelok, ale metafora samotného skateboardingu, kde je pád a bolesť súčasťou procesu. Autor túto krehkosť doslova zhmotnil do ústredného hrdinu a ešte ju ukotvil v poetickom detaile, keď sa inšpiroval sklenenými korálikmi pridávanými do vrchnej strany dosky.
Príbehová premisa Skate Story znie na prvé počutie absurdne, no v logike jej sveta dáva pochopiteľne zmysel. Ste prosto démon v podsvetí, vyrobený zo skla alias bolesti, ktorému diabol ponúkne dohodu; prejdite deviatimi kruhmi podsvetia, dostaňte sa až k Mesiacu a zjedzte ho. Ak to dokážete, získate slobodu. Tento naratívny oblúk si pritom požičiava oporu z klasiky (Danteho Peklo) aj z modernej popkultúry (Neon Genesis Evangelion), lenže namiesto pátosu gréckej tragédie ho podáva s chladným cynizmom generácie Z. Dovolím si to tvrdiť hlavne preto, že dialógy sú úsporné, často fungujú ako textové správy alebo krátke výmeny s bizarnými NPC, medzi ktorými nájdete obrovské kostry s cigaretami, bytosti s dopravnými kužeľmi namiesto hláv a ďalšie existencie, akoby ich Dalí vypľul zo svojho sna po tom, čo objavil nový druh drogy. Humor je suchý, miestami až nihilistický, takže presne zapadne do melancholicko/nehostinnej atmosféry hry.
Ako hardvérového recenzenta ma na Skate Story logicky zaujímalo, ako si poradí s PlayStation 5 a či ten sklenený vizuál nie je len marketingová bublina. Hoci hra beží na Unity, vývojári z neho vyžmýkali maximum. Ťažiskom je renderovanie skla cez pokročilé shadery simulujúce refrakciu, takže pri neónových nápisoch sa svetlo nielen odráža, ale doslova prechádza telom postavy, láme sa a na druhej strane vytvára skreslený obraz. Výpočtovo náročné, no výsledkom je efekt, ktorý vyzerá ako živý optický klam. Ešte lepšie fungujú momenty deštrukcie kde pri náraze sa postava nerozpadá na pár predpripravených kúskov, ale vďaka procedurálnemu systému sa roztriešti na stovky črepín, takže každý pád je unikátny a na obrazovke to pôsobí ako explózia diamantu. Na základnej PS5 (aj Slim) je pritom výkon prekvapivo stabilný. Cieľom je 60 FPS, čo je pri precíznom časovaní trikov nutnosť, a rozlíšenie je dynamické, pravdepodobne niekde medzi 1440p a 4K, to všetko podľa záťaže scény. Textúry ostávajú ostré a štylizácia pomáha obísť typické problémy fotorealizmu.
Hrateľnosť Skate Story je doslova tanec na hrane žiletky a už po pár minútach je jasné, že toto nie je Tony Hawk s nekonečnými kombami na autopilote ale naopak hra, ktorá od vás chce neustále sústredenie. Ovládanie typu „Flick-it“ nadväzuje na filozofiu série Skate kde sú triky a pohyb rozdelené medzi analógové páčky, pričom pravá riadi dosku a ľavá telo. Najprv potiahnete pravú páčku dole na prípravu, potom ňou rýchlo švihnete hore alebo do strany na vykonanie triku (ollie, kickflip, heelflip) a rotácie riešite pomocou L2/R2 alebo ľavou páčkou. Pre veteránov je to prirodzené, pre nováčikov strmšia krivka učenia, pričom fyzika pomerne uveriteľne, ale s jemnou snovou deformáciou. Nie je to tvrdá simulácia typu Session s manuálnym chytaním dosky, no zároveň to nie je arkáda a skôr niečo medzi. Kde však PS5 verzia naozaj exceluje, je využitie DualSense. Haptika vám doslova kreslí pod prsty povrch sveta (mramor vibruje inak než rozbitý asfalt, cítite škáry aj nerovnosti a dopady dosky majú váhu), adaptívne spúšte pridávajú fyzický odpor pri odrážaní sa, ktorý sa mení podľa stúpania alebo únavy/poškodenia postavy. Dokonca aj svetelná lišta pulzuje v rytme hudby a zrkadlí farbu skleneného tela, čo v tme vytvára príjemný ambient. Level dizajn je rozdelený do kapitol a strieda dva typy úsekov: lineárne a otvorenejšie. Práve tie lineárne časti sú to najlepšie - ide o krátke, rýchle a presne načasované jazdy, kde hudba stupňuje napätie, obraz pulzuje a vy len reagujete v zlomkoch sekundy, akoby ste hrali interaktívny videoklip. Väčšie priestory na prieskum a vedľajšie úlohy voči tomu pôsobia prázdno. Je tam menej zaujímavých vecí na každom kroku, ľahko sa v nich stratíte a tempo hry sa kvôli tomu spomalí.
Nemôžem túto recenziu dopísať bez toho, aby som sa zastavil pri zvuku, pretože v Skate Story nie je soundtrack len nejaká kulisa, ale doslova tlkot srdca. Blood Cultures a John Fio nám namiešali niečo medzi snovým synth-popom, vaporwave a experimentálnou elektronikou a funguje to až nepríjemne dobre. Skladby sú navyše dynamické a keď sa vám darí, držíte kombo a ste v tempe, hudba postupne rastie, pribúdajú vrstvy a intenzita sa šponuje. Naopak keď spadnete, stlmí sa, zdeformuje a znie, akoby ju bolelo presne to isté, čo vašu sklenenú postavu. Rovnako silný je aj zvukový dizajn. Šuchot a škrípanie koliesok na rôznych povrchoch, cinkanie skla či ozveny v obrovských prázdnych halách sú namixované s citom pre detail, takže ak si to chcete vychutnať naplno, ideálne je hrať na kvalitných slúchadlách. Práve vtedy vynikne priestor a všetky tie drobné nuansy, ktoré robia atmosféru takou presvedčivou.
Skate Story nie je dokonalou hrou. Tempo je občas rozhádzané, lebo euforické, rýchle jazdy strieda pomalé blúdenie pri otvorenejších leveloch, ktoré vie pôsobiť až zbytočne prázdno. A k tomu sa pridáva kamera umiestnená nízko a zboku, ktorá vyzerá ako štýlové skate video, no v úzkych priestoroch vie byť nepraktická a zradná pri odhade vzdialeností. Keď sa však pozriete na celok, je ťažké nevidieť, prečo to celé tak dobre funguje. Vizuál so sklenenou refrakciou a časticami je jedinečný, audio aj soundtrack sú prakticky trieda sama o sebe, hrateľnosť je náročná a uspokojivá, DualSense na PS5 reálne pridáva hmatateľnú vrstvu zážitku a príbeh s melanchóliou, humorom a existenciálnym podtónom drží atmosféru pokope.
Skate Story je presne ten dôvod, prečo má nezávislá scéna stále zmysel. Ide o odvážny experiment, ktorý sa nebojí byť divný, ťažký ani iný, a pre milovníkov dosky na kolieskach je to titul, ktorý rozhodne stojí za to.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Devolver Digital
