Nachádzame sa ešte v tom istom roku, v ktorom mal podľa Blade Runnera svet utopiť neón v nekonečnom daždi a lietajúce autá parkovať na strechách mrakodrapov. Realita je však skromnejšia akokoľvek sú dnes na svete naozaj miesta kde drony nosia pizzu, AI píše milostné listy a ja recenzujem hru, ktorej duchovný predchodca mi kedysi formoval dospievanie. Simon the Sorcerer. Meno, ktoré v deväťdesiatkach rezonovalo školskými chodbami tak silno ako večné vojny SEGA vs. Nintendo. V časoch, keď point-and-click adventúry neboli výstrelok pre nostalgikov, ale kráľovská disciplína, sme trpezlivo kombinovali gumené kura s kladkou uprostred oceánu. Teraz prichádza malá veľká resuscitácia tejto mŕtvoly pod prívlastkom Origins, ktorá so sebou nesie návrat ku koreňom v dobe, keď sa trpezlivosť hráčov meria v nanosekundách a nie v týždňoch strávených hľadaním jedného pixelu. Pokúsim sa vám nasledujúcim textom povedať, nie len to či sa hra oplatí kúpiť, ale aj trochu oprášiť vaše spomienky a pozrieť sa jedným dychom na zúbok verzii pre Nintendo Switch 2.
Aby sme pochopili, prečo je celý tento návrat z pohľadu - ja som si to tak interne nazval - dolných desať tisíc dôchodcov tak dôležitý, musíme sa vrátiť do roku 1993. Adventure Soft vtedy vypustili do sveta hru, ktorá mala gule. A áno, obrazne aj doslova, podľa Simonovho pubertálneho humoru. Kým LucasArts stavali uhladené rodinné komédie typu Monkey Island, Simon bol drzý fagan zo zadnej lavice, čo fajčil za telocvičňou a vysmieval sa autoritám. A keď mu hlas prepožičal Chris Barrie, teda Arnold Rimmer z Červeného trpaslíka, legenda bola na svete. Potom však prišlo 3D. A Simon naň doplatil tak, že si rozbil nos o polygónovú podlahu. Simon the Sorcerer 3D sa dodnes spomína ako učebnicový príklad toho, ako sa prechod do tretieho rozmeru jednoducho nerobí. Neskoršie nemecké diely síce neboli vyslovene zlé, ale chýbala im tá pravá britská suchosť, jedovatosť a cynizmus. Čo je teda ten Origins? Ide koncepčne o Prequel, čo je anglické slovo, ktoré v hráčoch vyvoláva nadšenie asi ako pozvánka na kolonoskopiu. Príbeh sa odohráva pár týždňov pred prvým dielom a sleduje Simona ešte vo fáze, keď sa len učí byť tým neznesiteľným čarodejníkom, ktorého máme radi. Je to risk, pretože budúcnosť poznáme. Všetko je dané. A práve talianske Smallthing Studios (áno, Taliani robia hru o britskom sarkastickom mágovi čo je asi ako keby som ja učil Talianov variť cestoviny) skúšajú spomínaných pamätníkov presvedčiť, že aj takáto cesta má zmysel.
Na pôvodnom Switchi dýchajú dnes veľké adventúry ako astmatik na maratóne, no Switch 2 je v tomto smere logicky na to lepšie. Projekt Simon the Sorcerer Origins síce nie je grafickým monštrom, ale jeho ručne kreslené assety vo vysokom rozlíšení potrápia pamäť aj streaming s rozdiel medzi eMMC a NVMe SSD je preto okamžite cítiť. Dal som si tú robotu, zobral stopky a porovnal obe verzie na Switch. Kým na staršej konzole trvá štart hry okolo 45 sekúnd a presuny medzi lokáciami vyše 13 sekúnd, na Switchi 2 sa bavíme o jednotkách sekúnd, prakticky okamžitom otváraní inventára a stabilných 60 fps v 1080p v moduse handheldu. Pri adventúre, kde sa vraciate na rovnaké miesta len preto, že ste zabudli jeden prekliaty klinec, je to rozdiel medzi plynulým tempom a zabíjaním imerzie čiernymi obrazovkami a preto sa nebojím kvalitu Switch 2 verzie označiť za nadpriemerne dobrú. Grafický štýl Origins sa dá označiť za jemne kontroverzný. Vývojári sa rozhodli pre plne ručne kreslenú 2D grafiku. Na statických obrázkoch to vyzerá úchvatne. Pozadia sú plné detailov, farby sú sýte (a to aj na kvalitou nie zrovna oslnivom displeji vyššie spomínanej konzole). Je to ako pozerať sa na interaktívny animovaný film z 90. rokov. Ale potom sa Simon pohne. A tu narážame na limitácie enginu a vlastne aj rozpočtu. Animácie postáv pôsobia prehnane bábkovo. Chýba im akási váha. Pripomína to techniku "skeletal animation", ktorá sa často používa v lacnejších produkciách. Namiesto toho, aby bola každá snímka nakreslená zvlášť, sa hýbu len časti tela. Výsledkom je pohyb, ktorý pôsobí neprirodzene, akoby postavy plávali nad povrchom. Na 1080p displeji Switchu 2 je tento kontrast medzi nádherným pozadím a sterilnou animáciou postáv ešte viditeľnejší než na starom 720p displeji. Napriek tomu musím uznať, že umelecký smer má svoje čaro. Lokácie sú nápadité, plné malých vizuálnych vtipov, ktoré si všimnete až na druhý pohľad. Switch 2 verzia navyše podporuje HDR, čo v scénach s magickými efektmi dodáva obrazu hĺbku, o ktorej sa majiteľom pôvodného hardvéru môže len snívať.
Áno, čítate správne. Rick Astley. Ten chlap, čo nás roky trolluje na internete, má v hre cameo a podieľal sa na soundtracku. Je to bizarné? Áno. Funguje to? Prekvapivo áno. Dodáva to hre tú správnu mieru absurdnosti, ktorú od série ako takej očakávame - myslím samozrejme nás dôchodcov. Ale hviezdou večera je opäť raz Chris Barrie. Jeho návrat do roly Simona je najsilnejšou zbraňou hry samotnej. Aj keď scenár občas pokrivkáva (k tomu sa dostanem), Barrieho prednes je jednoducho dokonalý. Jeho schopnosť predať aj ten najsuchší vtip s absolútnou vážnosťou a pohŕdaním je majstrovská. Počuť ten hlas z reproduktorov Switchu 2, ktoré majú mimochodom výrazne lepšie basy než predchodca, je čistá nostalgia. Hudobný podmaz od Masona Fischera sa snaží emulovať atmosféru pôvodných hier, a darí sa mu to. Melódie sú chytľavé, aj keď pri dlhšom záseku na jednej obrazovke sa začnú opakovať. A čo ovládanie? Point-and-click adventúry a gamepady sú od prírody nepriatelia. Vývojári v tomto prípade vsadili na priame ovládanie postavy ľavou páčkou a cyklovanie hotspotov pravou. Na papieri rozumné, v praxi nervy drásajúce. Simon sa často zasekáva o geometriu, kolízie sú nepresné a neraz stojíte rovno pred predmetom, no ikona interakcie nikde. Musíte cúvnuť, posunúť sa, skúšať nájsť ten bod G. Našťastie má Switch eso v rukáve a tým je samozrejme dotykový displej. V handhelde sa hra zrazu zmení na presnú, rýchlu a intuitívnu klasiku. Takto sa má Simon hrať. V docku na televízore je to už skôr o trpezlivosti než o komforte.ň
Asi so mnou budete súhlasiť ak poviem, že kvalitnú point-and-click hru robia predovšetkým prepracované hádanky. A práve tu sa dostávame ku koreňu problému. Origins balansuje medzi modernou prístupnosťou a starou školou, no často padá rovno do priepasti deväťdesiatkovej nelogickosti. Jedna hádanka je banálna typu „kľúč – dvere“, ďalšia je čistá ezoterika, kde kombinácie dávajú zmysel až spätne. Najväčší hriech? Chýba systém nápovedy. V roku 2025 je neospravedlniteľné, aby hra neponúkla aspoň voliteľné vodítka. Simon vám len sucho oznámi: „To nebude fungovať.“ Žiadna jemná navigácia, žiadne náznaky. Výsledkom je fenomén „brute force adventúry“ kde skúšate všetko na všetko, klikáte každý predmet na každý hotspot. Nie je to zábava, je to práca. A adventúra, ktorá sa zmení na povinnosť, zlyháva v samotnom základe. Presuňme sa teraz ku mágii. Hra sa volá Simon the Sorcerer, no mágia tu hrá prekvapivo druhé husle. Kúzla fungujú ako obyčajné predmety kde svetlo je baterka, vietor je fén. Žiadna kreativita, žiaden chaos, žiadne experimentovanie s realitou. Je to premárnená príležitosť obrovských rozmerov. Predstava kombinovania rún, tvorby vlastných kúziel či systém à la Magicka v adventúrnom kabáte zostáva len v rovine fantázie. Namiesto čarodejníctva dostávame len ďalšiu sadu kľúčov a zámkov. Ďalší premárnený potenciál. Na margo inventáru mám len pár viet. Ten sám o sebe je funkčný, prehľadný, ale úplne bez elegancie. Na Switchi 2 je našťastie všetko dobre čitateľné vďaka spomínanému displeju, no dizajnovo ide len o nutné minimum. Čo však vyslovene zamrzí, je absencia poriadneho denníka. Simonove poznámky sú vágne typu „Musím sa dostať preč.“ Skvelé, ale ako? Čo už viem? Čo som zistil? Hra sa spolieha na vašu pamäť alebo papierový zápisník. Je to síce pekné retro gesto, ale predsa len sme v roku 2025, keď hráte v MHD medzi dvoma zastávkami, je to skôr návrat do doby kamennej než pocta klasike.
Už vyššie spomínaný britský humor stojí na presnom načasovaní, suchosti a krutej sebairónii. Origins sa o to pokúša, no často márne. Vtipy sú ukecané, pointy meškajú a dialógy pôsobia nútene. Gramaticky je všetko v poriadku, rytmus a nuansa však chýbajú. Chris Barrie sa snaží text zachraňovať charizmou, no ani on neutiahne slabý gag. Je to čaj lúhovaný príliš krátko. Rovnako nám zlyháva scenár. Príbeh o Simonovom príchode do magického sveta naráža na klasický problém prequelov kde už vopred vieme, kam to celé smeruje. Nové postavy a zvraty sa snažia rozšíriť kánon, no reálne pracujú na krátkej vôdzke. Našťastie tu sú aj silnejšie momenty, najmä emotívnejší vzťah s rodičmi a prekvapivo citeľný záver. Potenciál tu je, spracovanie je však horšie. Počas hrania som sa sám seba v duchu opakovane pýtal; kam sa podela tá duša? Vizuál je aj cez problémy s animáciou postáv pekný, nostalgický, miestami až výborný no obsah ako taký nestíha. Hra je uhladenejšia, opatrnejšia, prosto politicky korektnejšia a tým pádom aj bezzubejšia. Simon je stále sarkastický, ale už nie je ten drzý hajzlík z deväťdesiatok. Skôr len otravný tínedžer. A to je zásadný rozdiel. V porovnaní s Return to Monkey Island pôsobí Simon the Sorcerer Origins ako chudobný príbuzný. Kým Guybrush dospel, Simon uviazol v časovej slučke nostalgie. Ron Gilbert riskoval, ale čo je dôležité, tak doručil mechanicky, naratívne aj systémovo modernú adventúru s perfektným tempom a nápovedou, zatiaľ čo Simon zostáva konzervatívny až bolestivo opatrný, rovnako ako väčšina jeho konkurencie z deväťdesiatok. A keď sa pozrieme na indie scénu s titulmi ako Norco či The Case of the Golden Idol, ktoré žáner reálne posúvajú dopredu, je jasné, že samotná značka dnes nestačí. Cena okolo 25 € za 8 až 10 hodín hrania je férová a nostalgické „PONY DLC“ k tomu je milý bonus, no zásadná otázka znie inak; stojí ten čas vlastne reálne za to? Pre fanúšikov série áno keďže dostanú nádhernú ručne kreslenú grafiku, ikonický hlas Chrisa Barrieho, bleskový výkon na Switchi 2 a praktické dotykové ovládanie. Pre ostatných však zostáva hra plná protikladov. Je technicky slušná, ale dizajnovo zastaraná, s frustrujúcimi hádankami bez nápovedy, drevenými animáciami, nepresným ovládaním gamepadom, nevýrazným scenárom a mágiou, ktorá je skôr prezlečeným inventárom než skutočným kúzlom.
Som rozpoltený. Tá časť mňa, ktorá stále nosí tričko s logom Amigy, by chcela túto hru bezvýhradne milovať, ignorovať chyby a privítať späť starého priateľa s otvorenou náručou. Lenže tá druhá, kritická časť, ktorá vidí, kam sa herný dizajn za posledných tridsať rokov posunul, oči prižmúriť nedokáže. Simon the Sorcerer Origins nie je zlá hra. Je to priemerná hra zabalená v peknom obale. Je to produkt lásky, ale samotná láska nestačí, keď v dizajne hádaniek a písaní dialógov chýba remeselná istota. Ak máte Switch 2, dostanete síce kvalitné technické spracovanie a ukážkové načítania 2D scén. Ak ste fanúšik, kúpa dáva zmysel už len kvôli hlasu Chrisa Barrieho. Ale nečakajte revolúciu. Nečakajte ani nový Monkey Island. Čakajte len Simona, trochu zostarnutého, trochu zmäteného, ale stále s tým istým klobúkom.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Assemble Entertainment
