V dnešnom úvode vás pozývam, opäť v duchu svojej neortodoxnej vetnej skladby, na zaujímavý výlet do sveta prenosných počítačov. Pozrieme sa na to očami obyčajného stredovekého čističa latrín, ktorý mal to šťastie dostať prácu ako sluha na veľkom stredovekom turnaji. Turnaji, v ktorom sa stretávajú tri odlišné filozofie, tri klany bojujúce o nadvládu nad srdcom vášho budúceho digitálneho spoločníka (princeznej, ak chcete). Na jednej strane stojí zavedené kráľovstvo x86, reprezentované dvoma odvekými rivalmi. Pod modrou vlajkou máme Intel, úradujúceho monarchu, ktorý po rokoch kraľovania prichádza s novou, hybridnou stratégiou výkonných a úsporných jadier, sľubujúc inteligenciu a silu v jednom. Pod červeným práporom stojí AMD, neúnavný princ, ktorý si svoju pozíciu vydobyl surovým výkonom, excelentnou grafikou a filozofiou ponúknuť čo najviac za čo najmenej – aj preto má zadnú časť brnenia až podozrivo hrdzavú. A potom je tu ten tretí. Tajomný rytier z ďalekých krajín mobilného sveta, ktorého zástava nesie insígnie Snapdragonu. Prichádza na architektúre ARM a nesľubuje ani tak najvyššie takty ako skôr niečo, čo bolo vo svete Windows dlho považované za mýtus, a to skutočne celodennú výdrž batérie. Qualcomm so svojím najnovším želiezkom v ohni, procesorom Snapdragon X Elite, konečne túži dospieť a ukázať, že ARM nepatrí len do mobilov a tabletov. Aby sme však mohli spravodlivo posúdiť, ktorá z týchto ciest je tá správna, potrebujeme neutrálne bojisko. Arénu, ktorá dá všetkým trom rovnaké podmienky a odhalí ich skutočnú podstatu. Touto arénou sa pre nás stal Asus Vivobook a jeho modelová rada pre rok 2025. Dostali sme do rúk tri takmer identické stroje, ktorých jediným zásadným rozdielom bolo práve bijúce srdce, čiže procesor. Naším cieľom bolo podrobiť ich sérii špecifických testov a zistiť, ktorý z nich je ideálnou voľbou pre rôzne typy používateľov, od študentov cez manažérov až po kreatívcov. Píšem my, a pritom, samozrejme, myslím seba čoby na slovo vzatého čističa latrín plných písmenkovej polievky.
Keďže toto nie je tak úplne štandardný text a porovnáme tu hlavne výkon, respektíve využiteľnosť tých metaforických rytierov v špecifických situáciách, nebudem sa dopodrobna venovať jednotlivým pilierom hodnotenia, ako to býva bežne a rovnako tak pochopíte, ak vynechám záverečné číslovanie či klady a zápory. To však neznamená, že aspoň trocha neukojím svoju grafomanskú dušičku a neutrúsim pár viet na margo dizajnu a iných vecí. Kto číta moje hardvérové recenzie pravidelne, vie, že na dizajn som pes. Môžete mať vnútri najvýkonnejší hardvér na svete, no ak je zabalený v lacnom, vŕzgajúcom plaste, celkový dojem je nenávratne stratený. Našťastie, Asus pri novej generácii Vivobookov opäť nenechal nič na náhodu. Všetky tri testované modely zdieľajú rovnakú DNA a ponúkajú prémiové, celokovové šasi, ktoré pôsobí robustne a elegantne zároveň. Počas testovania som nezaznamenal žiadne nepríjemné prehýbanie či vŕzganie, konštrukcia bola pevná a veko bolo možné pohodlne otvoriť jednou rukou, čo je pre mňa vždy znakom kvalitného spracovania. Minimalistický dizajn bez zbytočných výstrelkov robí z Vivobooku univerzálny nástroj, ktorý neurazí na pracovnom stretnutí ani v školskej lavici, avšak to sú veci, ktoré tento modelový rad sprevádzajú už roky rokúce. Samostatnú pochvalu si však rozhodne zaslúži trojica klávesníc, z čoho hneď dve z povahy proporcií týchto počítačov ponúkajú aj numerický blok. Zdvih klávesov 1,7 mm je komfortný a písanie je tiché a presné. Jednozónové podsvietenie je potom príjemným bonusom, ktorý umožňuje decentnú personalizáciu bez toho, aby váš laptop pôsobil na verejnosti nechcene gýčovo. Pod klávesnicou sa nachádza obrovský a presný touchpad, ktorý robí prácu bez externej myši prekvapivo pohodlnou. Všetky tri modely ďalej spája bohatá konektivita od HDMI vstupov cez USB-C/A až po dnes v tomto segmente čoraz raritnejšie audio konektory.
Zatiaľ čo modely s procesormi Intel a Snapdragon som testoval v 16-palcovom prevedení, verzia s AMD Ryzen nám dorazila v kompaktnejšom, 14-palcovom tele. Intel (S5606) a Snapdragon (S5507) disponovali veľkorysou 16-palcovou pracovnou plochou, ktorá je pochopiteľne neoceniteľná pri práci s viacerými oknami, v grafických editoroch alebo pri sledovaní filmov. Daňou za to je však vyššia hmotnosť (1,5 kg pre Intel a 1,42 kg pre Snapdragon) a v istom smere tak aj horšia prenosnosť. Naopak, 14-palcový model s AMD (M5406) vážil len 1,3 kg a pochopiteľne ponúkal menšie rozmery. Ľahko ho schováte do akéhokoľvek batohu a takmer o ňom nebudete vedieť. Tento rozdiel nevnímajte ako chybu v metodike, ale ako kľúčovú otázku, ktorú si musí položiť každý záujemca; uprednostníte mobilitu a obetujete priestor na obrazovke alebo naopak? Menšie šasi pri AMD môže znamenať aj náročnejšie podmienky pre chladenie, čo sa môže prejaviť pri dlhodobej záťaži.
Prešli sme si ako tak zovňajšok, a preto je čas pozrieť sa pod kapotu. V tejto vôbec najrozsiahlejšej časti si rozoberieme výkon v rôznych disciplínach, od bežnej kancelárskej práce až po náročné renderovanie a hranie hier. Prvá a pre mnohých najdôležitejšia disciplína je chod pracovného notebooku počas bežného dňa. Rýchlosť štartu systému bola u všetkých troch modelov prakticky identická, v rádoch sekúnd. Podobne aj inštalácia bežných programov ako Chrome, Spotify či balíka Office prebehla bez citeľných rozdielov. Pri multitaskingu s desiatkami otvorených kariet v prehliadači, prácou vo Worde a Exceli sa všetky tri notebooky správali maximálne spoľahlivo. Tu sa však prejavuje zaujímavý fenomén, ktorý by sme mohli nazvať ilúziou parity. Pre bežné úlohy sú moderné procesory tak extrémne výkonné, že rozdiely sú pre používateľa takmer nepostrehnuteľné. Pod povrchom sa však odohrávajú úplne odlišné procesy. Intel so svojou technológiou Thread Director neustále žongluje s úlohami a preraďuje ich medzi výkonné P-jadrá a úsporné E-jadrá. AMD využíva na všetko svojich osem plnotučných jadier architektúry Zen 4 a tie ponúkajú konzistentný a vysoký výkon. A čo robí Snapdragon? Ten zase dominuje v natívnych ARM aplikáciách (ako napríklad prehliadač Edge), no pri starších x86 programoch musí zapojiť emulačnú vrstvu Prism, ktorá si ukrojí časť výkonu. O tom som vám ja osobne ostatne referoval už veľakrát v rámci testov ARM zariadení. Pre bežného používateľa, ktorý sa pohybuje primárne vo svete webu a kancelárskych aplikácií, poskytujú všetky tri platformy viac než dostatočný výkon. Skutočný rozdiel nespočíva v rýchlosti otvorenia jednej webovej stránky, ale v efektivite, s akou je táto rýchlosť dodávaná. A práve efektivita bude kľúčovým faktorom, ktorý sa naplno prejaví v kapitole o výdrži batérie, ale nechcem predbiehať.
Keď som skúšal renderovať a exportovať 4K video v Adobe Premiere Pro, rýchlo som pochopil, že porovnávať procesory nie je také jednoduché. V bežných testoch (benchmarkoch) to vyzerá tak, že klasické čipy od Intelu a AMD majú mierne navrch. Lenže realita je trošku iná. Adobe už totiž pripravilo špeciálnu verziu Premiere Pro priamo pre procesory ARM, a to je voda na mlyn Snapdragona. V teste PugetBench, ktorý simuluje reálnu prácu vo videu, dokázal Snapdragon nielen držať krok, ale dokonca poraziť konkurenciu, a to najmä pri vybraných typoch videa. Ešte jasnejšie to bolo v programe Blender, ktorý sa používa na 3D grafiku. Tam sa mi ukázalo, že 12 výkonných jadier Snapdragona zvládne náročnú scénu vyrenderovať rýchlejšie než Intel Core Ultra 7, ktorý má síce výkonné aj úsporné jadrá, no tie akokoľvek úsporné na takúto robotu jednoducho nestačia. AMD Ryzen 7 skončil niekde medzi nimi, čo znamená, že je silný, spoľahlivý, ale vyložene nejde o rekordéra. A to nás privádza k ďalšiemu háčiku. Snapdragon je ako človek s dvojakou osobnosťou. Ak spustím program, ktorý je urobený priamo pre ARM, je brutálne rýchly. Ale ak musím použiť starší program alebo doplnok, ktorý beží iba na klasickom x86 kóde (čiže Intel/AMD štýl), výkon klesne aj o tretinu. A to je pre niekoho, kto pracuje s kreatívnym softvérom, obrovské riziko. Hlavný program síce ide rýchlo, ale jeden jediný plugin môže spomaliť celý váš projekt. Keď si prejdete fóra a sám som to mal možnosť čiastočne vypozorovať počas testovania, tak zistíte, že niektorí používatelia sa opakovane sťažujú, že hoci v testoch je Snapdragon silný, pri reálnej práci vo Photoshope občas zaváha a dokonca laguje, čo sa na Inteli či AMD nestáva. Preto ak chcete istotu a stabilný výkon vo všetkom, siahnite po Inteli alebo AMD. Najlepší kompromis dnes podľa mňa ponúka AMD Ryzen 7 8845HS ktorý má super výkon a aj veľmi silnú grafiku na svoje pomery. Ak sa naopak chcete situovať do pozície odvážneho priekopníka, ktorý chce skúsiť niečo nové a prispôsobiť sa budúcnosti (teda používať hlavne nové ARM verzie programov), Snapdragon je pre vás ideálna možnosť.
Hoci akýkoľvek Vivobook už z podstaty svojej filozofie ani náhodou nie je primárne herný notebook, integrované grafiky v moderných procesoroch už dávno nie sú len na zobrazovanie pracovnej plochy. Keď som skúšal grafický výkon, začal som klasicky so syntetickými testami ako 3DMark. Tie mi ukázali, že grafika Adreno v Snapdragone a Intel Arc si vedú veľmi podobne a skóre bolo takmer rovnaké. Už tu však bolo vidieť, že obe mierne zaostávajú za Radeon 780M v procesore od AMD, ktorý sa už dlhšie považuje za akýsi strop medzi integrovanými grafikami. Lenže testy sú jedna vec a realita druhá. A priamo v hrách sa Snapdragon úplne zosypal. Teoretický výkon v TFLOPS síce znie pekne, ale problémom je stále toľko omieľaná kompatibilita. Zoznam hier, ktoré na ňom nešli spustiť, padali, alebo mali všelijaké grafické chyby, vám sem ani nebudem vypisovať, keďže by to bolo na dlho. A nešlo len o emuláciu, keďže problém je aj v tom, že chýba podpora niektorých AVX a často nefungujú ani anti-cheat systémy, bez ktorých sa väčšina moderných hier nepohne. Spustiť hru na Vivobooku so Snapdragonom je prosto ako hrať lotériu a nikdy neviete ako to dopadne. Úplne iná liga bol AMD Ryzen 7 8845HS s Radeon 780M. Ten mi bez problémov rozbehol moderné tituly ako Baldur’s Gate 3 či Shadow of the Tomb Raider v 1080p pri nízkych až stredných detailoch, a to pri dostatočne plynulých fps. Pre študenta alebo občasného hráča, ktorý si chce večer oddýchnuť pri hre bez toho, aby kupoval drahý herný notebook, je toto jasná voľba. Čo sa týka Intel Core Ultra 7 155H s grafikou Arc, ani ten sa nedal zahanbiť. Oproti starším Intelom je to obrovský posun a výkonovo sa už blíži základným dedikovaným kartám, ako je napríklad NVIDIA GeForce GTX 1650. Aj keď trochu zaostáva za AMD, stále ponúka slušný herný zážitok a hlavne, fungujú na ňom všetky hry bez problémov.
Aby ste mi tu teraz nezaspali pod ťarchou všetkých tých skratiek a čísiel, skúsim vás takzvane nahodiť späť do tempa nejakou tou ďalšou metaforou, a to v súvislosti s kompilovaním kódov. Keď som sledoval, ako Snapdragon bleskovo kompiluje projekt vo Visual Studiu, mal som pocit, akoby som bol v scéne z filmu GoldenEye 007, kde sa celé Rusko trasie z toho, že niekto má prístup ku nebezpečným kódom od tajného projektu. Snapdragon ich v tomto smere doslova a bez problémov recituje ako geniálny hacker Boris kričiac s rukami nad hlavou „Ja som neporaziteľný!“ a projekt je hotový za 37 sekúnd. Intel s AMD medzitým sedí v kúte ako Bond, ktorý si ironicky odpíja Martini a poznamenáva; „Rýchlosť je fajn, chlapče, ale čo spravíš, keď sa ti systém zrúti pri debugovaní?“ Pointou tohto môjho prirovnania je, že surová rýchlosť kompilácie je síce ohromujúca, ale programátorský svet nie je len o tom. Potrebuješ debuggery, knižnice a nástroje, ktoré bežia spoľahlivo. A tu sa Snapdragon môže premeniť z Borisa, čo machruje s kódmi, na Borisa, ktorého nakoniec odpáli satelit.
A sme konečne pri disciplíne, kde Snapdragon jednoducho musel zažiariť. Rozdiely vo výdrži batérie sú priepastné a menia pohľad na to, čo je možné s Windows notebookom dosiahnuť. V rámci mojej metodiky testov, ktoré zahŕňali prehrávanie videa v 1080p, automatizované prehliadanie webu aj simulovaný pracovný deň, sa Snapdragon X Elite ukázal ako absolútny šampión a pri prehrávaní filmov sa bez problémov hardvér dostal cez 15 hodín a pri bežnej práci zvládol 12 až 14 hodín. To v preklade znamená, že ho pokojne vezmete na 12-hodinový let, pozriete si tri filmy a po prílete ešte ostane dosť energie na prácu. Aj AMD Ryzen potvrdil, že spravil obrovský pokrok v efektivite a hoci nedosahuje extrémne hodnoty Snapdragona, s 9 až 11 hodinami reálnej výdrže stále zvládne celý pracovný deň a pre väčšinu používateľov to bude viac než dosť. Intel Core Ultra, hoci úspornejší než jeho predchodcovia, zostáva očakávane najslabší z trojice, pretože v praxi sa len s ťažkosťami dostal na 7 až 8 hodín, čo síce nie je zlé, ale vedľa našej konkurencie pôsobí zastaralo. Tieto výsledky jasne ukazujú, že efektivita je novým meradlom výkonu a zatiaľ čo sa roky výrobcovia predbiehali v gigahertzoch, Apple so svojimi M čipmi ukázal, že cesta vedie aj iným smerom, a práve Snapdragon X Elite je prvým vážnym pokusom priniesť túto filozofiu do sveta Windows.
Po týždňoch intenzívneho testovania, merania a porovnávania som konečne dospel k finálnemu verdiktu v súboji procesorov pre notebooky Vivobook. Musím úprimne povedať, že neexistuje jeden univerzálny víťaz. Každý z testovaných procesorov totiž predstavuje odlišnú víziu budúcnosti a je zameraný na iného používateľa. Z môjho pohľadu je Intel Core Ultra stávkou na istotu. Ponúkol mi robustnú platformu so stopercentnou kompatibilitou so všetkým, na čo som si spomenul, a zároveň si udržal silný výkon v úlohách vyžadujúcich jedno jadro. Jeho Achillovou pätou sa však ukázala byť nižšia efektivita a z toho plynúca slabšia výdrž batérie v porovnaní s konkurenciou. Naopak, AMD Ryzen sa pre mňa stal šampiónom v pomere ceny a výkonu. Priniesol excelentný viacjadrový výkon, ktorý som ocenil pri náročnejších úlohách, a bezpochyby najlepšiu integrovanú grafiku na trhu, ktorá si poradila aj s hrami. V kombinácii so skvelou výdržou batérie sa z neho stal univerzálny vojak, ktorý zvládne všetko a nezruinuje vás. Posledným do partie je Snapdragon X Elite, ktorého vnímam ako skutočného revolucionára. Úplne mení pravidlá hry v oblasti výdrže batérie a prináša benefit tichého, chladného chodu spolu s pôsobivým výkonom v natívnych aplikáciách. Jeho najväčším nepriateľom je však v súčasnosti softvér. Riziko nekompatibility je stále príliš vysoké pre každého, kto sa spolieha na špecifické alebo staršie programy, a pre hráčov je, žiaľ, takmer nepoužiteľný.
Komu by som ktorý model odporučil? Ak by som bol študent s obmedzeným rozpočtom, čo potrebuje stroj na poznámky, web, občasné hranie a hlavne celodennú výdrž na prednáškach, mojim jasným šampiónom by bol Asus Vivobook s AMD Ryzen. Ponúka totiž najlepší mix všetkých dôležitých vlastností za skvelú cenu. Ako manažér neustále na cestách, ktorého najväčšou nočnou morou je hľadanie zásuvky, by som volil inak. Ak by sa môj pracovný svet odohrával primárne v cloude a moderných aplikáciách, ako je Microsoft 365, mojou voľbou by bol Asus Vivobook so Snapdragon X Elite. Je to stávka na budúcnosť, ktorá mi vráti najcennejšiu komoditu a teda čas, vďaka revolučnej výdrži. Pokiaľ by môj život pozostával z časových osí v Premiere, polygónov v Blenderi či riadkov kódu, potreboval by som konzistentný, surový výkon a istotu, že každý nástroj bude fungovať bez problémov. V tomto prípade by som sa ako kreatívec či programátor rozhodoval medzi dvoma možnosťami; najbezpečnejšou voľbou by bol Asus Vivobook s AMD Ryzen pre jeho vyvážený viacjadrový výkon, alebo model s Intel Core Ultra pre jeho robustnú kompatibilitu a zabehnutý ekosystém. Nakoniec, ako príležitostný hráč, ktorý si chce po práci oddýchnuť pri nejakej nenáročnej hre, by bola moja voľba úplne jednoznačná. Vyhol by som sa Snapdragonu ako čert krížu a vybral si Asus Vivobook s AMD Ryzen, ktorého integrovaná grafika Radeon je v tejto kategórii jednoducho bezkonkurenčná.
Tento súboj titanov v roku 2025 teda z môjho pohľadu nemá jedného víťaza, ale troch. Každý z nich vládne inému územiu a ponúka inú cestu vpred. Vaša voľba tak nie je len o kúpe notebooku. Je to o tom, do ktorej z týchto budúcností sa rozhodnete investovať svoje drahocenné peniaze, a ja dúfam, že som vám toto rozhodnutie aspoň trochu uľahčil.
Za poskytnutie produktu na recenzi ďakujeme spoločnosti Asus
