Trh s autami vnímam svojou optikou ako svet počítačového hardvéru. Na jednom konci stoja elegantné, efektívne a dnes už dokonale integrované systémy pre masy – čiže niečo ako stredne výkonný pracovný laptop. A na opačnom konci sa rozprestierajú extrémne, na mieru vyladené stroje, ktorých jediným zmyslom je absolútny výkon – často na úkor každodennej použiteľnosti. Teda herné železo blikajúce ako vybúchaný automat v Dunajskej Strede. V rodine elektromobilov značky Hyundai uvedená analógia platí do bodky. Máme tu štandardný, nedávno faceliftovaný Ioniq 5 čoby ekvivalent základnej dosky – je užívateľsky prívetivý, orientovaný na komfort, priestor a praktickosť. Na opačnej strane spektra sa, naopak, nachádza Ioniq 5 N – stroj, ktorý nemá so základom veľa spoločného. Je to pretaktovaný, vodou chladený herný počítač s monštruóznym výkonom 650 koní. Jeho telo obopínajú masívne brzdy a okruhový podvozok, softvér simuluje zvuk spaľovacieho motora alebo vojenskej stíhačky a nechýba ikonické radenie prevodových stupňov. N e-Shift a N Active Sound+ sú vlastne ako herné cheaty – funkcie, ktoré umožňujú pretekanie na okruhu a súčasne simulujú emócie spaľovacieho sveta v digitálnom tele. A práve medzi týmito dvoma pólmi parkuje náš aktuálny testovací objekt, ktorým je Hyundai Ioniq 5 N Line. Ak by sme zostali pri hardvérovej terminológii, ide o limitovanú edíciu strednej vyššej triedy herného laptopu – verziu pre nadšencov, ktorí nepotrebujú extrém, ale aj tak chcú niečo viac. N Line preberá agresívny vizuálny kód a športovejšie jazdné naladenie z plnotučného N-ka, no zároveň si zachováva civilizovanejší, stále dostatočne výkonný pohon a vzdáva sa digitálnych emulácií, ktoré robia z N-ka elektrický adrenalínový simulátor. Či je Ioniq 5 N Line dokonalým kompromisom pre vodiča, ktorý hľadá športový charakter bez obetí v podobe dojazdu, komfortu a peňazí, alebo je to len efektný skin bez reálneho skillu – tak na tieto, ale aj ďalšie otázky sa vám pokúsim dať odpoveď v nasledujúcich riadkoch. Autíčko som sa snažil analyzovať ako komplexný kus hardvéru, kde dizajn je takzvaný case modding, interiér zase user interface, podvozok predstavuje cooling system, a napájanie a jazda? To je výkon v reálnych benchmarkoch. Ak ste si už netrpezlivosťou ohrýzali nechty a triasli sa na to, kedy zaznie ona ústredná metafora, tak je to tu – a nemá nič spoločné s hardvérom. Za mňa je testované auto kybernetický samuraj, ktorý si dal kvalitný energetický drink. Stále disciplinovaný, stále uhladený, ale s ostrejšími pohybmi, rýchlejšími reflexmi a jasným odkazom, že pokojná jazda nie je jeho jedinou prednosťou.
Začnime už tradične dizajnom, čo má v mojom prípade o to väčšiu váhu, keďže pôvodnú verziu Ioniqu 5 som nestihol testovať. Vizuálna stránka jeho N Line inkarnácie pôsobí ako vkusná evolúcia, ktorá posúva celý ten retro-futuristický dizajn prvej generácie na novú úroveň. V istom ohľade jasne preberá ostré rysy vrcholného modelu N, no interpretuje ich oveľa civilizovanejšie – s citom pre každodenné použitie. Najzásadnejšie úpravy sa odohrali na oboch koncoch karosérie. Predný nárazník dostal ostrejšie línie a výrazný spodný lip spoiler, ktorý opticky znižuje auto a dodáva mu agresívnejší výraz. Zadný difúzor pôsobí o niečo robustnejšie, no zároveň esteticky uhladene, pričom ikonickáčervená linka v hornom spoilery jasne odkazuje na športovú dravosť. Všetky tieto prvky pritom nepôsobia ako lacné ozdoby – podčiarkujú širší a nižší postoj auta a už vizuálne dokážu sprostredkovať jeho dynamickejší charakter. Pri pohľade z boku si určite všimnete predĺžené bočné prahy a najmä exkluzívne 20-palcové disky, ktoré nielenže vypĺňajú podbehy až po okraj, ale aj opticky pritláčajú vozidlo k asfaltu. Výsledkom je postoj, ktorý pôsobí rozhodne, no nie teatrálne. V porovnaní s ostrým Ioniqom 5 N je však stále jasné, kde sa končí štýl a začína funkcia. Plnotučná N verzia ide o niekoľko krokov ďalej a pýši sa reálnymi chladiacimi otvormi, o 50 mm širšími blatníkmi a zadným krídlom schopným generovať merateľný prítlak. Zatiaľ čo N Line robí skôr vizuálny dojem, N sa doslova a nedočkavo derie na okruh. Štandardný Ioniq 5 je, za mňa právom, oceňovaný pre svoj čistý, minimalistický výzor – no pre niektorých môže pôsobiť až príliš decentne. Na druhej strane, práve prehnane ostré rysy verzie N nemusia vyhovovať každému – obzvlášť v mestskom prostredí, kde pôsobia takmer až militantne. N Line si preto berie z oboch svetov len to najlepšie a pridáva presne toľko dravosti, koľko treba, aby auto upútalo, no zároveň zostalo dostatočne kultivované a elegantné. Testovaný model v krásnej matne čiernej farbe celú tú metaforu o samurajovi z budúcnosti len a len umocnil – nehovoriac o charakteristických a všadeprítomných pixeloch, o ktorých som svojho času básnil počas testu Ioniqu 6. Na rozdiel od šestky, ktorá išla celkovo cestou streamlinera, však päťka disponuje ešte údernejším futuristickým akcentom. Osvetlenie – či už spredu alebo zozadu – ako keby vypadlo z predstavy dua scenáristov Masahiko Ócuka a Jošiki Usa, autorov Cyberpunk: Edgerunners.
Rovnaká filozofia sa prenáša aj do interiéru. Ioniq 5 bol od začiatku chválený za svoj inovatívny koncept akejsi obývačky na kolesách. Ponúkal vzdušný, otvorený priestor s rovnou podlahou a posuvnou stredovou konzolou. Verzia N Line tento koncept nepopiera, ale transformuje ho na prostredie viac orientované na vodiča – pri mojej výške 195 cm som nemal problém s priestorom okolo seba a skutočne som sa aj na konci dlhej jazdy cítil dostatočne odpočinutý. Kľúčovým prvkom tejto premeny sú športové sedadlá N Line. Majú výrazné bočné vedenie, ktoré podrží telo v zákrutách, no zároveň sú stále dostatočne komfortné na dlhé cesty. Zdobí ich vyšité logo N a pre rýchle autá typické červené prešívanie. Zákazníci si môžu vybrať medzi kombináciou látky a kože alebo luxusnejšou verziou s recyklovanou Alcantarou a kožou – na čom som počas toho týždňa sedel ja, jednoducho vyčítate z priložených fotografií. Športovú atmosféru dotvára špecifický volant N Line s perforovanou kožou a kovové pedále, respektíve kovové prvky umiestnené v dolnej časti pri nohách šoféra. Medzi najvýznamnejšie zmeny v rámci faceliftu patrí prepracovaná stredová konzola. Bezdrôtová nabíjačka na telefón sa presunula z dolnej časti na hornú, kde je oveľa lepšie prístupná a máte ju doslova pri ruke – tak ako dve priehradky na nápoje. Pribudol tiež nový panel s fyzickými tlačidlami pre často používané funkcie, kam spadá vyhrievanie a ventilácia sedadiel, vyhrievanie volantu či parkovací asistent. Pred vodičom sa nachádza dvojica displejov, kde ten stredový, v rozmeroch 12,3 palca, slúži na primárnu interakciu so softvérom. Musím povedať, že po tom, ako som sa počas nedávneho testu konkurenčnej značky trápil s príšernou latenciou, boli reakcie na dotyk v prípade nového Ioniqu doslova balzamom na moje pošramotené nervy. Opäť – tak ako pri iných Hyundai vozidlách, ktoré som testoval – musím pochváliť minimalistický, ale stále funkciami nabitý softvér, plný fungujúcich asistentov a možností prispôsobenia.
Vrcholnou verziou je model AWD s pohonom všetkých kolies, ktorú poháňa dvojica synchrónnych elektromotorov s permanentným magnetom – jeden na prednej a jeden na zadnej náprave. Ich kombinovaný systémový výkon dosahuje 239 kW (325 k) a masívny krútiaci moment 605 Nm, ktorý je dostupný prakticky okamžite. Uvedené parametre sa premietajú do zrýchlenia z 0 na 100 km/h za pôsobivých 5 sekúnd a nejaké drobné stotinky. Maximálna rýchlosť je elektronicky obmedzená na 185 km/h, čo je štandard pre všetky verzie – okrem tej s písmenom N. Za mňa je výkon viac než dostatočný na akúkoľvek bežnú, ale dozaista aj svižnú jazdu. A musím povedať, že nielen v režime Sport, ale aj pri prepnutí na Normal bolo auto schopné ma pri predbiehaní doslova zaraziť do kresla. Pri bežnom dochádzaní v rámci mesta budí dojem v istom ohľade až prekvapivo civilizovanej elegancie. Spomínaný facelift základnej „päťky“ podľa informácií výrobcu priniesol nové tlmiče a lepšiu zvukovú izoláciu zadného elektromotora, čo by majitelia pôvodnej verzie mali pocítiť takmer okamžite. Napriek športovo naladenému podvozku a 20-palcovým kolesám je jazda – v tom najlepšom slova zmysle – až prekvapivo komfortná. Väčšinu bežných nerovností spoľahlivo vyžehlí a v kabíne vládne ticho hodné prémiovej limuzíny. Aj keď chcete cítiť pohľady susedov na svojom športovom trhači asfaltu s ikonkou N Line efektne umiestnenou na prednej maske, auto si zachováva praktické výhody okoreneného Ioniqu 5. Rázvor 3000 mm (áno, dlhší než u mnohých veľkých SUV) ponúka kráľovský priestor pre všetkých pasažierov. V momente, keď však Ioniq 5 N Line opustí mesto a dostane sa na kľukaté okresné cesty, ukáže úplne inú tvár. Z civilizovaného každodenného spoločníka sa seknutím svietiacej katany stáva dravý bojovník (ehm, samuraj). Práve tu naplno vynikne tuning divízie N Line – najmä v riadení a podvozku. Volant, ktorý bol v meste príjemne ľahký, zrazu získa chirurgickú presnosť a spätnú väzbu, ktoré vás doslova pozývajú na tanec so zákrutami. Auto reaguje ochotne a čitateľne, a tuhšie naladený podvozok drží karosériu pod kontrolou aj pri svižnejšej jazde. Pohon všetkých kolies so systémom torque vectoring efektívne rozdeľuje krútiaci moment medzi jednotlivé kolesá, čo tým viac než dvom tonám hmotnosti pomáha hladko vykrajovať zákruty a s istotou vystreliť na ďalšiu rovinku. Skutočne som sa bál tej váhy, no jazdný prejav ju úspešne maskuje. Podvozok je naladený tak presne, že ťažoba auta sa v praxi stáva v istých situáciách jeho výhodou. Plnohodnotné N-ko má, samozrejme, talent najmä na okruh, no mimo neho vás môže prekvapiť nižší dojazd či neúprosné 21-palcové pneumatiky. Štandardná verzia je naopak zameraná na komfort, ale nie každý ju bude vnímať ako vodičsky pútavú. N Line, obkolesená svojimi kolegami, trafila presne do stredu. Podvozok je dostatočne tuhý na zábavu, no stále pohodlný. Výkon je silný, ale nie prehnaný. V praxi to znamená, že toto auto si viete reálne užiť aj na obľúbenej ceste za mestom – bez toho, aby ste pri sebe museli mať pre istotu benzínový agregát na dobitie. Jedná sa prosto o zábavné auto, do ktorého som sa okamžite zamiloval. Štandard dojazdu podľa WLTP je 500 km a ak si dáte – za ideálneho počasia – záležať na pokojnej jazde mimo diaľnic, tento údaj určite naplníte, ba možno aj prekonáte. Ja som sa však počas testovania chcel vyložene baviť, a tak sa batéria s využiteľnou kapacitou 80 kWh musela popasovať s priemerom okolo 22 kWh na 100 km.
Hyundai Ioniq 5 N Line vstupuje do najvyhrotenejšieho zápasu elektromobilového sveta – teda segmentu elektrických crossoverov a SUV v cenovke od 50 do 70-tisíc eur. Je to priestor, kde sa netoleruje priemernosť a kde aj najslabšie zaváhanie konkurencia okamžite využije. Náš taurínom posilnený samuraj už na prvý pohľad čelí silnej konkurencii z každej strany – vrátane vlastnej koncernovej stajne. V porovnaní s Kia EV6 GT-Line, svojím de facto technickým dvojčaťom, hrá Ioniq 5 N Line na inú nôtu. Oba modely zdieľajú rovnakú platformu E-GMP, 800V architektúru, výkon aj pohon všetkých kolies. Rozdiel však spočíva v atmosfére – zatiaľ čo EV6 cieli na dynamickejšie orientovaného vodiča s nižším posedom a akýmsi kokpitovým interiérom, Ioniq 5 pôsobí vzdušnejšie, slobodnejšie a svojím retro-futuristickým dizajnom oslovuje iný typ zákazníka. Je to duel filozofií viac než nejakých čísel. Keď však Ioniq 5 N Line postavíme proti európskym rivalom ako Škoda Enyaq Coupé RS alebo VW ID.5 GTX, začne vyťahovať tvrdšie tromfy. Pôsobí modernejšie – nech už ide o kabínu, digitálne rozhrania alebo celkový dizajnový prejav, nehovoriac o ostrosti kamier. Naopak, Enyaq boduje väčším kufrom (Ioniq 5 má 24-litrový frunk a 520-litrový zadný kufor), rôznymi Simply Clever vychytávkami a možno aj tým, že ho konzervatívnejší zákazník v rámci koncernu pozná už od detstva. A potom je tu Tesla Model Y – dnes už akýsi trhový benchmark. Áno, Tesla je rýchlejšia, lacnejšia a má sieť supernabíjačiek, ktorú jej môžu ostatní len ticho závidieť. Ale Ioniq 5 N Line ukazuje, že parametre nie sú všetko. Ponúka citeľne vyššiu kvalitu spracovania, prémiovejšie materiály, intuitívne fyzické ovládanie a celkovo väčšiu ľudskosť v každodennej interakcii. Pridajte k tomu unikátne funkcie ako V2L (napájanie externých zariadení) a jazdný prejav, ktorý je ostrejší, presnejší – a začínate chápať, komu je N Line určený. Z môjho pohľadu sa Ioniq 5 N Line nesnaží byť univerzálnym autom pre všetkých, ale je – už viackrát spomenutou – súhrou športového charakteru modelu N, praktickosti štandardnej verzie a bonusom v podobe technológií, ktoré nie sú len na papieri, ale dávajú zmysel v každodennom živote.
Ako vidíte – a ja dúfam, že to z textu vyššie vyplynulo – N Line nie je len kozmetický balíček. Je to dôkladne vyladená verzia už aj tak výborného Ioniqu 5, ktorá v sebe mieša športového ducha a technologickú vyspelosť s každodennou využiteľnosťou a komfortom. Jasne mieri na tých, ktorí vedia, čo znamená 800V architektúra – a neprišli na to náhodou cez TikTok. Tých, čo nechcú len šprintovať na semaforoch, ale chcú si užiť aj dynamické prejazdy zákrut bez toho, aby im utrhlo jeden z úponov chrbtového svalstva. Tých, čo majú radi dizajn hodný prívlastkov o budúcnosti, ale zároveň vedia oceniť fyzické tlačidlá. A, samozrejme, tých, ktorí pokukujú po divízii N, no súčasne si nechcú brať pôžičku kvôli autu. Stojím si za svojím a prudkým pohybom pravej ruky vyťahujem opäť spomínanú metaforu: kybernetický samuraj po dvoch energetických drinkoch, odetý do krásne tmavej čiernej, sa postaral o týždeň plný rôznorodých zážitkov a zábavy, na ktoré budem s radosťou ešte dlho spomínať. Rýchly, ostrý, vizuálne neprehliadnuteľný – no zároveň vie, kedy spomaliť a stiahnuť sa do úzadia.
Za poskytnutí auta na recenzi děkujeme společnosti Hyundai
