V roku 1996 som sa zúčastnil svojho prvého a zároveň posledného letného tábora. Mal som vtedy dvanásť rokov a moje premýšľanie o dianí naokolo bolo silno zdeformované rôznymi naivnými faktormi. Hoci si dnes len ťažko vybavujem detaily toho celého pobytu a okolnosti ako také, jedno viem naisto – bola to pre mňa trpko-sladká skúsenosť. Na jednej strane som sa hneval na rodičov, ktorí sa ma evidentne potrebovali zbaviť a užívať si pár týždňov pokoja, ale zároveň som čoby silný introvert musel tolerovať spanie na izbe s ďalšími kompletne cudzími vrstovníkmi. Cez tú hrubú stenu zaslzených spomienok sa ešte dnes vidím, ako stojím pri telefónnom automate a snažím sa neúspešne dovolať mamičke a oteckovi, zatiaľ čo si v hlave pripravujem krízový a, pochopiteľne, vymyslený scenár, ktorý by ma z toho pekla dostal preč. Nepodarilo sa a ako dni plynuli ďalej, tá škrupina nasrdenosti sa čoraz viac menila na apatické zmierenie sa so stavom danej situácie. Za stenou dnes už vyblednutých spomienok, ktoré nedokáže oživiť ani pár skutočných fotografií komunistickej chaty zasadenej niekde do aleje z borovíc, však predsa len vnímam pár silných impulzov. Na tábore som sa okrem iného stihol raz pobiť, išlo o pár faciek vyvolaných nemiestnou poznámkou o mojej váhe (vtedy som bol niečo ako prenosný súdok na gin), ale čo je dôležitejšie, našiel som si tam dvoch kamarátov. Spoločne sme chodievali vysedávať na deku k bazénu, kde mi jeden z nich prostredníctvom volkmenu prehrával pesničku GoldenEye od Tiny Turner bez toho, aby som vtedy čo i len tušil dve zásadné veci spojené s ním a s videohernou kultúrou.
O štyri roky neskôr totiž samotná bondovka s Pierceom Brosnanom obdržala kultovú hernú adaptáciu od Rareware, v našej retro sekcii sa už, samozrejme, stihla objaviť, ale čo je pre lokálne vnímanie toho času dôležitejšie, z toho kamaráta, čo mi s takou radosťou narazil slúchadlá na hlavu, sa o pár rokov neskôr vyliahol najúspešnejší súťažiaci kultovej slovenskej relácie Level majstrov. Aj vďaka týmto aspektom som tie dva týždne útrap nakoniec ako tak prežil a ak sú moje vlastné spomienky v tomto prípade deravé ako švajčiarsky syr, tak samotný odchod z tábora leží predo mnou, aj v mojom pokročilom veku, stále ako socha vytesaná z ľadu. Vidím mamu a otca, ako stoja pred strieborným autom. Ozlomkrky k nim bežím a po sérii nadšených výkrikov a nejakého toho objatia sa s rachotom hrniem na zadnú sedačku, zatiaľ čo otec strká môj kufor trpkých zážitkov do zadnej časti auta. Ešte než sa však stihnem zorientovať a uvedomiť si, že peklo posledných dní je definitívne za mnou, zrakom zachytávam typicky papierový prebal od hry na SNES a následná veľkosť môjho úžasu je v ponímaní matematickej terminológie nad akýmkoľvek zmerateľným limitom. Donkey Kong Country 2: Diddy's Kong Quest bola moja tisícšilingová odmena za vytrvalosť a tatko presne vedel, po čom túžim bez toho, aby som mu to musel povedať. Dôvod, prečo vám v tomto texte viac než inokedy vykladám znova a zase karty z môjho pohnutého detstva, má v prípade tohto článku svoje pádne odôvodnenie.
Nintendo je totižto firma, ktorá rada a opakovane recykluje svoje ikonické projekty a pridávam im lesk aktuálnej doby. Svojho času na tom inak nebolo ani pokračovanie mnou spomínaného opičieho dobrodružstva, ktoré v roku 2010 dorazilo slávnostne ešte na konzolu Nintendo Wii a o tri roky neskôr v obsahovo upravenej podobe aj na handheld 3DS. Dnes, po viac ako dekáde, sa Big "N" rozhodlo, že by bolo vhodné onen opičí návrat zase vytiahnuť pod žiaru reflektorov, trocha ho naleštiť a poslať späť medzi hráčov v rámci aktuálnej konzole Switch. Poďme sa spoločne pozrieť na kvalitu ich snahy a čo nové vlastne predmetný návrat obsahuje. Už vopred vás však musím trocha varovať. Celý ten citmi podfarbený úvod som sem nasypal predovšetkým na základe chabej porcie noviniek, ktoré Donkey Kong Country Returns HD reálne prináša. Hra samotná je totižto neskrývaným zlúčením už spomínaných verzií na Wii a 3DS s tým, že okrem niekoľkých nových levelov ktoré svojho času mala práve len handheldová verzia, predmetný návrat neprináša vôbec nič zaujímavé. Stavebným kameňom je tak pätnásť rokov starý obsah príbehu otca a syna z rodu zablšených opičiakov, snažiacich sa za hluku sopečnej explózie preskákať naprieč desiatkov svetov a pozbierať popritom čo najviac banánov, zlatých nápisov a klasických bonusov známych už od čias mojich táborových príbehov.
Asi už tušíte, že tým najzásadnejším prínosom celej HD verzie, čo ostatne vyplýva už zo samotnej skratky, je vynovená grafika. Predmetná 2D plošinovka tentoraz beží v plnom HD rozlíšení, čo logicky prináša na obrazovky ostrejší a celkovo detailnejší a plynulejší obraz. Textúry a modely postáv boli rovnako prepracované a musím povedať, že je v tom celom vidieť istá dávka vkusu - je jasné, že tentokrát niekto nezobral dve staré hry aby ich len letmo prehnal cez nejaký AI program. Celá DK séria sa čo do náročnosti vždy radila medzi tie komplikovanejšie a preto sa Nintendo v tomto prevedení rozhodlo svojím fanúšikom ponúknuť na výber dve obtiažnosti. Môžete si tak vybrať medzi klasickou hardcore náročnosťou s pachom Super Nintenda alebo siahnuť po ľahšej, ktorú reprezentuje automatické dopĺňanie životov. Toto ich rozhodnutie určite kvitujem, keďže som tak mohol aj svojej sedem ročnej dcérke vložiť do rúk Joy-Con a po jej boku v rámci podporovanej kooperácie prebehnúť desiatku svetov a nakopať do zadku vizuálne atraktívnu šesticu bossov. Zabavili sme sa? Určite. Bola by však zábava rovnaká ak by moja Nelka poznala pôvodnú verziu? Sotva. Neskutočne ju však uchvátili vizuálne krásne zvládnuté pasáže jazdenia na banských vozíkoch a rovnako tak známych zvieratách, ako napríklad nosorožce.
Donkey Kong Country Returns HD je ako starý priateľ, ktorý sa vrátil do vášho života v novom kabáte. Táto hra, ktorá pôvodne očarila hráčov na Wii a 3DS, teraz prišla na pomaly ale isto zomierajúci Nintendo Switch a to v novom HD rozlíšení a s niekoľkými vylepšeniami. Je to ako keď sa po rokoch stretnete s kamarátom z detstva a zistíte, že je stále rovnako zábavný a sympatický, len má na sebe modernejšie oblečenie a keďže ho poznáte, už vás na ňom toho veľa nemôže prekvapiť. Pôvodná verzia sa aj dnes dá definovať ako náročná 2D hopsačka a na tom sa v základe nič nemení. Kto si však chce ušetriť nervy, môže tentokrát aktivovať oveľa prístupnejší stupeň náročnosti a vďaka lokálnej kooperácii sa zabaviť po boku menej skúseného hráča alebo hráčky. Nintendo si však nezabudlo za niekoľkokrát recyklovanú opičiu odyseu vypýtať nemalé peniaze, čo by už takto v závere existencie Switchu, kedy už netrpezlivo čakáme na jeho nasledovníka, mohol nejeden z vás považovať za podraz.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti ConQuest entertainment a.s.
