V období, do ktorého sa datuje vznik dnes už dvanásťdielnej série Mario Party, som ja osobne pendloval medzi konzolou Nintendo 64 a SONY PlayStation v tak intenzívnom tempe, že by si jeden myslel, akou nerozhodnou osobnosťou to vlastne som. Pravda je však taká, že v roku 1998, kedy prvý diel Mario Party prišiel exkluzívne na kultové N64, som sa, tak ako aj ďalšie generačné obdobia čo do herného hardvéru, snažil nachádzať predovšetkým istú pestrosť v produkcii hier a nikdy som nechcel nič kategorizovať a škatuľkovať. Ostatne hry boli hrami v tej dobe a sú hrami aj dnes. Aj preto som nesmierne rád, že primárne viac ako zábavná párty arkáda zo sveta hrdinov krútiacich sa okolo slávneho Maria prežila dodnes a aktuálne máme tak príležitosť osláviť jej výročie pri akejsi zreštaurovanej kolekcii.
V čom tkvie ono zreštaurovanie? Spoločnosť NDcube dostala možnosť zobrať celých päť herných dosiek z prvého dielu série Mario Party a po technickej stránke ich kompletne zmodernizovať. Onen evidentný pokus o vyzdvihnutie kvalít samotného úvodu IP Mario Party by však na prerobení uvedených máp bol pramálo dostačujúcim gestom, a preto si k tomuto faktu treba ešte pripočítať priam ohromujúcu kolekciu v podobe 100 minihier graficky rovnako vylepšených. A razom tu máme poriadne silný argument, prečo opäť investovať do dvanástej časti niečoho, čo pre nezainteresovanú stranu môže zaváňať silným recyklátom. Ešte než sa pustíme do opisu kvalít hry samotnej, určite je dobré spomenúť, že na rozdiel od minulého dielu série Mario Party, ktorý bol primárne postavený na minihrách ovládaných pomocou pohybu, sa Mario Party Superstars sústredí výhradne na klasickú tlačidlovú schému, a teda bez šialeného mávania rukami na všetky svetové strany.
Začnime konštatovaním, že celá kolekcia pôvodných herných dosiek síce dostala svoj nový vizuálny kabát, ale po stránke hrateľnosti nedošlo k absolútne žiadnej zmene či inovácii. Máme tu päťku koncepčne jednoduchých arén postavených pre štvoricu účastníkov, kde sa každý jeden na ploche vopred definovaných ťahov (môžete si zvoliť kratší alebo extrémne dlhý variant) snaží pozbierať čo najviac zlatých hviezd. Každá jedna mapa ponúka svoj istý stupeň náročnosti, čo je priamo naviazané na jemnom komplikovaní level dizajnu. V prípade, ak by ste chceli hrať výhradne len sólo, systém vám umožňuje si do partie zavolať trojicu NPC postáv a pokojne ich zadefinovať pod najvyšší stupeň inteligencie alebo im do lebiek vložiť opicu s činelmi, avšak asi už tušíte, že tá pravá zábava prichádza až po boku skutočných kamarátov a rodiny, kde sa im v prípade vášho úspechu môžete okamžite vysmiať, a to rovno do tváre. Okrem režimu stolovej varianty nájdete v menu ešte modus s výberom jednotlivých arkád separátne, čo sa rovnako viaže aj na novinku v podobe online schémy.
Krok k väčšej integrácii online možností do série Mario Party kvitujem viac ako pozitívne. Nintendo sa vás tu snaží nalákať na opätovné hranie mimo bežných rodinných stretnutí pomocou denných výziev, kde si na pár desiatok minút môžete skúsiť prejsť vybrané a tematicky definované minihry, nabrať nové exp body a zase sa vrátiť až o dvadsaťštyri hodín. Online funguje obstojne a akonáhle je vo svete dostatok hráčov súčasne, čakanie na spustenie hrania nie je nijako extrémne. Čo však prirodzene chýba, je už klasicky aktívna podpora hlasovej komunikácie, a tak máte v tomto smere len dve možnosti. Buď sa uspokojíte so systémom jednoduchých emotikonov spojených zo svetom Super Maria, alebo si na komunikáciu vyberiete jeden z mnohých sekundárnych programov (napríklad Discord). Tá pravá zábava a efekt skutočnej chuti súťažiť však nastáva len v hlavnom režime, ktorý je súčasne najväčším hnacím motorom celej značky. Možnosti nastavenia jednotlivých partií sú viac ako slušné a užívateľ má šancu si vyselektovať minihry podľa obsahových špecifikácií a dokonca aj niektoré úplne zakázať.
Najviac potešujúcim zistením sa v mojom prípade stala možnosť vypnutia takzvaných bonusových hviezd, ktoré na konci partií dokázali posunúť do čela celkového hodnotenia aj hráčov, ktorí si to vlastne vôbec nezaslúžili. Preto ak postupom času budete chcieť takzvane oddeliť zrno od pliev, práve nastavenie samotnej partie sa pre vás stane rovnako dôležité ako zloženie účastníkov. To, ako kvalitnú zábavu môžete prežiť na jednotlivých herných doskách (ako uvádzam v úvode, je ich celkovo päť, avšak podľa náznakov Nintendo neskôr plánuje tento počet rozšíriť pomocou DLC), je vec relatívna a komplikovaná. Každá jedna mapa má svoj špecifický základ v zmysle taktiky a každá jedna vás dokáže potešiť, ako aj brutálne nahnevať. Prečo tomu tak je? Základom hrateľnosti totižto ostáva predovšetkým hod virtuálnou kockou, a teda silný efekt samotnej náhody. Je jedno, ako dobrým ste počas postupne vylosovaných minihier, na hracej doske sa musíte často spoliehať len na náhodný hod kockou a to so sebou môže, ale aj nemusí, prinášať pocit zmaru a frustrácie. Našťastie existujú akési koncepčné skratky naviazané na používanie predmetov, ktoré fungujú na báze internej meny, avšak aj tento aspekt dokáže koncept Mario Party neraz rozdupať na prach.
Keby ste sa opýtali mňa; ktorý z herných plánov mi bol najviac sympatický, asi by som povedal, že ten vôbec najnáročnejší, a teda úplne posledný. Takzvaný Horror Land pri dobre zvolenom nastavení môže totižto znamenať taktickú bitku hodnú akejkoľvek komplexnej stolovej hry, ktorej je však nutné obetovať viac než len povrchné skúšanie. Pointa hrania akejkoľvek časti zo série Mario Party tkvie v snahe poraziť aspoň jedného zo svojich protivníkov a na tomto sa nič menení ani v prípade Mario Party Superstars. Páči sa mi, že autori sa ani v tomto prípade nesnažili o nejaké násilné inovovanie, len aby bolo možné povedať, že séria nestagnuje a posúva sa do modernej schémy. Dvanásty diel danej IP je vo svojom základe hrou priam páchnucou po spomienkach na Nintendo 64, čo mne padlo do noty ako nič v poslednej dobe. Po grafickej stránke sa pritom môžeme rozprávať o AAA značke určenej výhradne na Switch, ale akonáhle zoberiete do rúk akýkoľvek podporovaný gamepad a začnete prechádzať jednu minihru za druhou, onen efekt nostalgie vás prevalcuje ako kameň a spomienky začnú pracovať svojím tempom. A ak už spomíname brnkanie na nostalgickú strunu konzumenta, určite nemôžem zabudnúť na krásne spracované bonusy.
Za každé víťazstvo vás koncept odmení určitým počtom mincí, ako aj možnosťou upraviť si status "hrdinu" pomocou jednej zo stoviek fráz. Mince následne môžete využiť pri nákupe bonusového materiálu, kam spadá reštaurovaná, ale aj pôvodná hudba, opis jednotlivých postáv, porovnanie starých arkád s novými a mnoho ďalšieho. Po technickej stránke nemám čo hre Mario Party Superstars vytknúť, keďže animácie sú natoľko očarujúce, až som dostal chuť sa opäť začať modliť za oznámenie regulárnej novej časti série Super Mario. V TV režime beží všetko plynule na 60fps a ani jedna minihra sa netrhá, nech už je jej náplň akokoľvek komplikovaná a náročná na objekty. Umelá inteligencia sa nesnaží zdržovať a jednotlivé textové bubliny boli konečne výrazne skorigované tak, aby hráčov z mäsa a kostí nenútili si z toho čakania vystreliť mozog z hlavy. Najnovší diel série Mario Party sa stal poctou klasickým častiam a prináša vizuálne a obsahovo podmanivú šou, na akú by ste mali pozvať svojich najbližších. Jediné, čo vás v nej môže trocha sklamať, je absencia poriadnej hlasovej komunikácie u online sekcie a rovnako tak menší výber postáv.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti ConQuest entertainment a.s.
