Ja som to vedel! Predpokladal som to a moje predpoklady sa naplnili až po samotný okraj pohára plného umeleckým cítením. A čo som to vlastne vedel a predpokladal? Osobnosť, akou je Éric Chahi, nedokážete len tak utlmiť ani pod tou hrubou vrstvou súčasného moderného pojatia výkladu interakcie a je úplne jedno, že tento autor kultového diela Another World fakticky spal na vavrínoch takmer desať rokov (pred necelou dekádou vyšiel jeho nemenej originálny počin From Dust). Do kalendára so sci-fi číslovkami 2020 totižto prichádza s novou víziou surreálnej adventúrky a deklaráciou vlastnej geniality. Prichádza s živým VR svetom plným papierových príšer, ktoré pokojne berte ako únik z karantény všedných dní do hravej galérie neuveriteľne sugestívneho ekosystému.
Ani vlastne nemusia. Tu vás totižto nikto za ručičku vodiť nechce a ani nebude. Environmentálny systém sveta hry Paper Beast je nutné spoznávať bez akejkoľvek vloženej indície, a tak sa už od úvodu putovania musíte opatrne snažiť spriateliť so zástupom podivne roztomilých tvorov vizuálne podobných zvieratkám z origami. Spočiatku sa pomocou pohybových Move ovládačov snažíte len o jemnú interakciu, ktorá je priamo spojená s pochopením nenáročných puzzle hádaniek, avšak ako tak hodiny plynú (v tomto prípade sa môžu prehupnúť cez hranicu číslovky päť) a vaše čelo zovreté v hebkej pene periférie PlayStation VR je čoraz viac vlhkejšie, obtiažnosť riešenia týchto hádaniek rastie. Keďže, ako som už naznačil vyššie, hra nedisponuje žiadnym systémom komunikácie a fakticky neponúka ani základný Tutorial, je nutné sa učiť a snažiť preniknúť do ekosystému sveta Paper Beast striktne na základe vlastnej invencie. Aj keď je tento postup v súčasnom ponímaní videohernej kultúry pre vás možno archaický a nemoderný, v základe to celej hrateľnosti len pomáha. Motivuje vás to skúšať komunikovať pomocou interakcie a v tom vidím dnes už spomínanú genialitu autora tejto nenápadnej PlayStation exkluzivity.
Počas písania tohto textu som sa pokúšal o nejaké jasné a stručné posolstvo, ktoré by som takpovediac z druhej ruky odovzdal aj vám. Paper Beast je však v istej forme záhadou, keďže sa pokúša spájať niekoľko umeleckých pozadí do jedného prúdu. V putovaní jeho prostredím totižto narazíte na veľké množstvo metafor, ba priam lyrických obrazov, kde si na moment nemôžete pomôcť a jednoducho ostanete stáť a skúšate pochopiť; čo tým vlastne chcel autor povedať? Týchto príkladov je v hre veľa, a tak, ako sú z väčšej časti skutočne hlbokým sci-fi zážitkom, ponúkajú aj istú formu banality ba až predvídateľnej nudy. Niektoré hádanky s tým spojené beriem ako kľúč či indíciu k pochopeniu, preto sa na seba nemusíte vôbec hnevať, ak vám tu nepôjde rozlúštiť väčšina puzzle prekážok. Môže to byť z dôvodu vašej neochoty skúšať rôzne postupy a overovať možnú interakciu s predmetmi, alebo je za tým jednoducho tlak súčasnej stále freneticky uponáhľanej spoločnosti, ktorá po hrách formátu DOOM Eternal, kde tempo doslova letí vzduchom, nemá chuť stáť uprostred virtuálnej púšte s helmou na hlave a rozjímať o zmysle života papierového slona. Verím, že teraz presne viete, komu je táto VR adventúra vlastne určená, a prečo by ste si ju mali, či naopak nemali, zaradiť do svojej knižnice.
To, že v jednoduchosti sa skrýva skutočná krása, ste už určite počuli veľakrát. Paper Beast si preto aj na základe tejto notoricky známej poučky vybudoval prostý systém ovládania a interakcie s predmetmi. Preto vám gameplay vlastne nedovolí nič viac, než len sekvenčný pohyb neuveriteľne živou prírodou, kde môžete do chodu vecí zasahovať skutočne len minimálne. Tu niečo zoberiem, prenesiem to o pár krokov ďalej a položím do hrubej vrstvy piesku. Výsledok? Nemusí sa stať absolútne nič, rovnako ako úplný opak s úsmevom na vašej tvári. Éric Chahi to naozaj dokázal a svoj virtuálny štetec použil na vytvorenie skutočného umeleckého diela. Vidím to ako biele plátno plné rozmanitých ťahov, a teda nápadov, čo vo finále môžu pomôcť aj vašej dušičke cítiť sa lepšie a zvlášť v dnešnej dobe, kde nás súčasný stav spoločnosti priam zatvára do sociálnych bublín. Nemám teraz vyložene na jazyku hrozbu v zmysle aktuálne sa rozvíjajúcej celosvetovej pandémie, nie, skôr narážam na tie neviditeľné ruky vášho okolia. Tie drsné mozoľovité prsty, čo sa vás snažia pretvoriť do nejakej ideálnej bytosti cez to všetko, že oni sami majú k nejakému ideálu na kilometre ďaleko. Existencia umeleckého vnímania, a teraz je úplne jedno či stojíte v galérii alebo len meter od kávového stolíka plného hračiek svojich detí, je nesmierne dôležitá na vývoj vás samotných. A hra ako Paper Beast je tou ideálnou stravou pre duševný pokoj každého mierumilovne zmýšľajúceho človeka.
Okrem, nazvime to, klasického príbehu, kde na pozadí nezaznie ani náznak nejakého hovoreného slova, nájdete v menu aj nemenej zaujímavý sandbox režim. Ten má práve neskutočne blízko k imaginácii, keďže ste v ňom postavení do akejsi arény bez obsahu a ten do nej musíte dostať pomocou dnes už minimálne raz spomínaného štetca. Prakticky sa hráte s počasím, doslova premiestňujete celé pohoria a určujete, kto a kde má stáť. Zábava to síce nie je na nejako dlhý čas, ale samotná prítomnosť takéhoto modusu je podľa mňa ďalším dôkazom faktu, že vytvoriť monumentálnu videohru nie je proces, akým si s úspechom môže prejsť bežný smrteľník a toto tvrdenie si máte možnosť skúsiť doslova na vlastné ruky. Druhým pozitívom tohto modusu "bez obmedzení" je súčasne aj príležitosť obdivovať nádherný grafický art Paper Beast. Nechcem síce v úplnom závere recenzie skončiť s nosom u zadku päťdesiatdvaročného Francúza menom Éric Chahi, avšak to, čo aktuálne vyprodukoval pre stále sa rozvíjajúci segment virtuálnej reality, je niečo obdivuhodné a pre hráčov s umeleckým cítením priam ideálne.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Pixel Reef
