Siedmy radový diel v sérii Paper Mario, ktorej začiatky sa datujú na prelom tisícročia, je z pohľadu načasovania pre spoločnosť Nintendo opäť veľkou výhrou. Kalendár s rokom 2020 nás totižto bude evidentne strašiť ešte dlhý čas a v tom tlaku krutých rán osudu (niekde dokonca smrteľne krutých) sa bežný človek inštinktívne snaží skryť, kde sa len dá, za účelom oddychu a akejsi duševnej očisty. Častou bublinou pokoja je práve nevinne vyzerajúca produkcia firmy Nintendo, ktorú v súvislosti s ich hybridnou konzolou Switch vyhľadávame mesiac čo mesiac, len aby sme mohli aspoň na pár hodín denne zabudnúť na všetok ten zmar okolo seba. Práve papierová verzia, inak nesmierne bohatého sveta Super Maria, nás v podtitule Origami King už navonok láka na ďalšiu porciu originálnych nápadov štúdia Intelligent Systems. Toto štúdio stálo pri zrode tejto značky a preto je priam dané, že ak má niekto priniesť plnohodnotné pokračovanie, tak sú to práve oni. Z počiatku som bol ja sám jemne skeptický, hlavne po vzhliadnutí úvodného gameplay videa a náznaku absencie komplexných RPG prvkov, ale nakoniec sa ukázalo, že moje obavy sa minimálne v tomto bode ukázali ako mylné. To však neznamená, že by som hneď v úvode textu mal chuť túto logickú akčnú adventúru označiť za dokonalý produkt. Nič nie je totižto bez chýb a pri hernom softvéri to platí dvojnásobne.
Začnime však príbehom ako takým, ktorý ma, jemne povedané, šokoval. V akejkoľvek značke, kde ústrednú úlohu prevezme legendárny inštalatér v červených montérkach, sa tak nejako očakáva, že tam automaticky unesú princeznú a zboria hrad, len aby naivné dobro muselo do ringu s trochu zákerným ale predvídateľným zlom. Na tejto charakteristike sa vlastne rozbieha aj nový Paper Mario, minimálne v úvode, ale čím viac sa snažíte pochopiť celú tú fúziu medzi umelecky zloženým papierom a klasickým papierom (berte to ako dve rasy ľudí fungujúce v jednej spoločnosti), razom vám začne celá zápletka pripomínať niečo nápadné zo skutočného života. Života, akým si naše spoločenstvo žije dnes a denne a na základe ktorého už vyhasol nejeden nevinný ľudský osud. Kráľ Origami si myslí, že je niečo viac než bežný papier a preto sa rozhodne všetky bytosti, ktoré nikto takzvane neposkladal, začať obmedzovať a diskriminovať – nazývať to genocídou by asi bolo jemne prehnané, ale asi viete, čo myslím. Aby svoje plány dotiahol do plna, na pomoc si zavolá rôzne kancelárske predmety formátu nožníc a zošívačiek, ktoré v tejto hre zastupujú komplexných bossov usadených na konci niekoľkých farebných stúh. Prečo stúh? Presne nimi totižto diabolský vodca skladaného papiera zviazal dôležité budovy v celom kráľovstve a jediný, kto môže túto situáciu vyriešiť, je samozrejme náš majster Mario.
Od podarenej dejovej linky si teraz stručne rozoberme akčnú stránku. Celá značka Paper Mario vždy čerpala zo spojenia dvoch žánrov, kde sa kombinovala 2D plošinovka s taktickou RPG vložkou. Ani v novom diele sa na tomto nič nemení, teda až na jeden dosť zásadný detail. Tentokrát hlavná postava nezbiera žiadne EXP body, a tak jediný progres podobný rastu skúseností sa dotýka postupného navyšovania úrovne energie a nákupu, alebo získavania špeciálnych zbraní a pomocných predmetov. Ak sa vrátim k menovanej taktike, tak v boji prevažuje zo všetkého najviac. Po novom sa totižto pri kontakte s nepriateľom (ide o známe, ale aj nové postavičky) presúvate do arény s otočnou plošinou. Je to ako mnohovrstevná drevená podlaha zložená z niekoľkých kruhov, ktorú môžete na základe vopred daného počtu akcií otáčať a smerovať podľa svojich potrieb. Na ňu vám hra chaoticky rozhodí niekoľko protivníkov a aby ste ich mohli zlikvidovať ešte skôr, než sa dostanú k slovu a zaútočia, je nutné ich pod tlakom ubiehajúceho času zoradiť do jedného súvislého radu, alebo dvoch menších idúcich vedľa seba. Ak sa vám to podarí, automaticky pre nasledujúci ťah získavate násobok účinnosti zbraní a tým pádom máte vysoký predpoklad úspechu zničenia prekážky ešte skôr, než na ňu príde rad. Tento systém boja hra aplikuje nielen pri bežných protivníkoch, ale aj spomínaných veľkých šéfoch. V ich prípade je však proces boja o dosť komplikovanejší a vlastne aj zábavnejší.
Je načase priznať farbu. Prvým zásadným problémom, ktorý s touto hrou mám, je rozhodne zle vyvážená náročnosť. Moje už spomenuté obavy z dopadu absencie priameho zvyšovania úrovne u hlavných postáv (fakticky tu po novom celú hru idete sólo a sem tam sa k vám na čas pridá jedno NPC) sa ukázalo byť ako úplne zbytočné, keďže taktika pri riešení hore uvedeného rozloženia súperov je dostatočne zábavná, no i náročná. Horšie z toho však vychádza nepomer v motivácii, kedy mám ísť do boja, len aby som sa zbytočne niekoľko minút snažil a získal za to pár mincí, a kedy naopak z neho radšej ujsť. Asi si viete predstaviť, koľko súbojov počas tých dvadsiatich hodín (ide o meranie hlavnej dejovej línie) v hre vlastne absolvujete, a preto ak sa vám nepodarí v prvej línii vyčistiť arénu, často v nej stvrdnete na dlhší čas a odmenou je vám, ako píšem vyššie, len pár desiatok korún. Táto mena sa pritom mimo boja generuje dosť jednoducho a časom ste schopní si takpovediac nahrabať stotisíc, čím sa vám do banálnych súbojov nebude chcieť ísť už vôbec. Čo vám ostane? Čakať na boje so silnými nepriateľmi alebo kľučkovať medzi slabšími, len aby vás náhodou nezatiahli do arény. Pritom by úplne stačilo nastaviť systém kaskádového navyšovania sily u jednotlivých súperov tak, aby každý súboj nabral na atraktivite a k tomu samozrejme priradiť aj patričnú odmenu – napríklad viac itemov než peňazí. Autorom preto dávam veľký palec hore za systém logického partu v úvode boja, ale už menej zaujímavé sa mi zdalo akčné časti a banálne využívanie zbraní (kladivo, chvost, topánky). Opakujem však, strety s komplexnými protivníkmi sú oveľa atraktívnejšie aj na základe častého využívania magických schopností a vyššej náročnosti.
Vráťme sa teraz o pár odsekov späť. V časti venovanej príbehu sme si vraveli o snahe zákerného kráľa Origami potláčať práva bežného papiera, ale zámerne som vynechal istú skutočnosť. Na ceste za zničením spomínaných stúh vám totižto robí spoločníčku druhá významná zástupkyňa Origami, a tou je slečna Olívia. Tá je sestrou vášho úhlavného nepriateľa, kráľa Ollyho, čo má na jednu stranu v sebe nepopierateľný efekt telenovely, ale na tú druhú to zas prináša ono potrebné ponaučenie, ktoré pochopíte až v závere príbehu samotného. Je to práve Olívia, ktorá dokáže pomocou špeciálnych kníh ovládnuť umenie transformácie do iných zvierat – ako Origami sa môže poskladať do tvaru medveďa alebo korytnačky. Tento aspekt hrateľnosti je následne prepojený aj na motion funkciu konzoly Nintendo Switch, kedy pomocou predlžených paží a státia na špeciálnych magických portáloch môžete doslova hýbať svetom. Autori dokázali túto časť hrateľnosti pekne skĺbiť s jednoduchými hádankami. Tie vás síce nijako zásadne nepotrápia, no na druhú stranu sú aspoň vtipné a často roztomilé. A pri roztomilosti ostanem aj v poslednej časti našej recenzie.
Značka Paper Mario sa už od svojho vzniku stala ekvivalentom atraktívneho protipólu voči jeho klasickej forme (2D, 3D). Nielen vďaka implementácii RPG schémy, ale hlavne na základe zaujímavo riešeného level dizajnu. Veď všetky živé bytosti v jej svete sú z obyčajného papiera a samotné 3D kulisy túto skutočnosť plne rešpektujú. Domy, pohoria, rieky, ba dokonca aj naše milované slnko, všetko je vytvorené z bežných materiálov našej či vašej domácnosti. A do takto vtipne nastaveného dejiska prichádza kvantum dodatočného obsahu, ktorého objavenie záleží na vašej chuti pátrať. Paper Mario: Origami King je doslova prešpikovaný bonusmi rôzneho druhu, od skrytých NPC postáv, cez truhlice s trofejami – tie si môžete neskôr prezerať v špeciálnom múzeu, až po odkazy na legendárne série z produkcie spoločnosti Nintendo. Za predpokladu, že sa do tejto hry ponorí niekto, kto chce dosiahnuť sto percent v zmysle konečnej štatistiky, čaká ho viac než štyridsať hodín putovania naprieč poriadne farebným krajom, o ktorý by ste si v skutočnosti rozhodne nechceli porezať prst. Čo do pridanej hodnoty sa tu tak rozprávame o nadštandarde, na ktorý sme však v prípade exkluzívnych Nintendo produkcií samozrejme už zvyknutí. Na úplne poslednú otázku z radov vás, potenciálnych záujemcov o výlet do tejto rozprávky; či som si ako fanúšik minulých častí tú najnovšiu užil, odpovedám jednoducho ÁNO.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti ConQuest entertainment a.s.
