Tvrdou praxou testovania a následného referovania o kvalitách rôznych hier s rôznym rozpočtom som sa sám za tie roky zámerne vymodeloval do akéhosi odolného nafukovacieho panáka. Nechcem totižto suverénne odmietať akúkoľvek indie vec, aj keď to už od pohľadu vyzerá na pekný nepodarok, keďže úcta a docenenie tých stoviek hodín práce nad tou či onou hrou si jednoducho zaslúži moju pozornosť (vo väčšine prípadov). Ak teda vyložene nejde o totálne dno (stláčanie majonézy s počítadlom), snažím sa utrhnúť si aspoň kúsok času pre daný projekt. No a v tomto smere si tú jednu vzácnu desiatku hodín ukoristila nedávno vydaná 2,5D plošinovka The Forbidden Arts. Stálo to za ten čas?
Spoločnosť Stingbot Games nás tuším chcela vrátiť do čias éry konzol PlayStation 2 a Nintendo GameCube, kedy grafické štandardy u multiplatforiem vyzerali presne tak, ako vyzerá ich "zabudnuté umenie". Kombináciou pohybu po 3D mape, kde sa skôr snažíte objaviť skryté suroviny či nájsť vzácne bonusy, so striktnou 2D schémou boja a arkádového lezenia kade tade po plošinách sa tu rozprávame o akejsi archaickej akčnej adventúrke so slušným potenciálom. Teda aspoň takto nejako som si to sám vo svojej hlave maľoval počas úvodnej hodinky, ktorá cez rôzne technické (menšie či väčšie) chybičky nevyzerala vôbec márne. V momente, kedy som však začal dúfať v prítomnosť akéhosi indie zlata, nastúpil drsný stereotyp a uvedomenie si oveľa závažnejších problémov, ktoré sa s hrou The Forbidden Arts poja.
Začnem schémou boja. Ten je obmedzený na opakovanie dvoch sečných útokov s možnosťou kotúľa a výskoku, ktoré majú slúžiť ako obrana voči akémukoľvek z tých tridsiatich nepriateľov. Ono by to nebolo možno až takou prekážkou, ak by postup ich likvidácie nevisel na tenkom vlásku jedného a toho istého pohybu. Ak vynechám súboje s šesticou bossov a budem sa sústrediť len na menšie prekážky, počas viac než desiatich hodín sa vám vytvorí tak fádna svalová pamäť z opakovania tejto akčnej rutiny, že sa vám o nej bude asi aj snívať. Boj teda prepadol na celej čiare a to aj cez fakt, že rozmanitosť prostredia (je tu celkovo päť od seba odlišných svetov) je pritom vystavaná celkom slušne aj na indie rozpočet. Kto by však chcel zámerne vymetať každý kút mapy, ak dobre vie, že sa musí presekávať tou nudou?
Oceňujem fakt, že sa autori nesnažili ísť tendenčnou kalkuláciou s dnes už prehnaným využívaním klasického pixelartu (je toho na scéne už skutočne veľa) a ponúkli trocha novšiu verziu akéhosi útoku na vaše čidlo nostalgie. Po grafickej stránke totižto hra asi nikoho neohúri, ale môže poslúžiť ako virtuálna lopata na dávno zabudnuté spomienky. Rovnako kvitujem s úsmevom už spomínané množstvo protivníkov, ktorých prekonanie nie je vôbec jednoduché a ktorých pestrosť ukazuje na istý potenciál štúdia do budúcnosti. O to väčšia je škoda, že si vývojári nedali za úlohu skúsiť vytvoriť niečo komplexnejšie, než je len trojica útokov a jeden kotúľ.
Mohlo to teda vo výsledku dopadnúť o pár percent lepšie. Herná doba by si vystačila s maximálne šiestimi hodinami a zbytok svojho drahocenného času malo štúdio Stingbot investovať do väčšieho dôrazu na puzzle (tie nie sú pritom vôbec zlé, avšak je ich málo a postrádajú konzistentnosť) a samozrejme mnou toľko opakovaný, respektíve tak nudný, boj.
Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti Stingbot Games
