recenze
Downward Spiral: Horus Station

Downward Spiral: Horus Station - recenze
Downward Spiral: Horus Station - recenze
12:00, 03.06.2019

Fínske štúdio 3rd Eye si pre svoj vývojársky debut vybralo pomerne nebezpečný tenký ľad na scéne hier s virtuálnou realitou, ktorému dali v celku zaujímavý názov Downward Spiral: Horus Station. Ten vo vás už v úvode správne evokuje chlad vesmírnej stratosféry, keďže ide o dobrodružstvo z prostredia výskumnej stanice, po ktorej sa pohybujete v nulovej gravitácii. Jej posádka sa záhadne vyparila ako vodný oblak nad hrncom a vašou úlohou je prísť celej veci na kĺb a zodpovedať svojím vedúcim pár zásadných otázok. Musím sám uznať, že takto, ako si to po sebe čítam, sa opäť celkovo len utvrdzujem vo svojom často spomínanom názore, že všetky tie sci-fi VR značky poslednej doby si sú podobné ako vajce vajcu a to bez zásadnej invencie, aká by ich bola schopná odlíšiť. Poďme však na vec pekne postupne.

"Posádka je mrtvá, zahynula v důsledku ozáření."

Klik pro zvětšení (Downward Spiral: Horus Station - recenze)

Opäť som si požičal takzvane kultovú vatu medzi hrubý text, aby som vás hneď v úvode donútil spomenúť si na niečo povedomé s prívlastkom vesmíru. Zatiaľ teda, čo budete uvažovať nad tým, odkiaľ je citácia vyššie, oprime sa pekne do príbehu hry Downward Spiral: Horus Station. Ten je, ako som už naznačil, postavený na klišé variácii s mŕtvou vedeckou stanicou a jej chýbajúcim personálom. Vašou úlohou je počas piatich hodín, zatiaľ čo neuvidíte ani jednu jedinú cut scénu a nevypočujete si čo i len jeden krátky dialóg, vykonať niekoľko jednoduchých úkonov s cieľom dostať sa naprieč všetkými sekciami voľne sa vznášajúcej stanice. Bolo pre mňa dosť náročné postupne pochytiť dôvody, prečo sa vlastne pred mojimi očami deje to, čo sa deje (bez sprievodného textu to je pochopiteľné), avšak môj vysoko inteligentný zmysel dedukcie sa krátko pred záverečnou sekvenciou síce zapotil, ale nakoniec som si domyslel hlavnú dejovú pointu o klasickom sprisahaní a zrade. Nečakajte nič epické ani šokujúce, ak sa vám podarí vydolovať aspoň fragmenty porozumenia celej dejovej linky, nijako vám to nepomôže sa do hry viac zamilovať, ba naopak.

Celých päť hodín sa vznášate ako sáčok vo vetre a je vám zle od žalúdka.

Klik pro zvětšení (Downward Spiral: Horus Station - recenze)

Veľkým problémom je tu jasne ovládacia schéma. Nech už použijete Move perifériu alebo klasický gamepad (len pripomínam, že som testoval verziu pre PlayStation VR), každá z týchto dvoch variánt vám nijako nezjednoduší pohyb v nulovej gravitácii. Všetko je nemotorne pomalé a toporné, a to až do takej miery, že som si musel v nastaveniach aktivovať sekvenčný teleport a presúvať sa priestorom skokmi. Toto síce jemne upravilo klasický sick efekt, a teda fyziologické prejavy tela, ale nemôžem povedať, že by ich to úplne eliminovalo. Kto teda máva u VR hier z prvej osoby stále problém upokojiť svoj žalúdok, nebude v prípade Downward Spiral: Horus Station nijako nadšený, skôr naopak. Pokiaľ promptne a prudko pohnete kamerou do strany, obráti sa vám žalúdok hore nohami s takou rýchlosťou, že v duchu spomeniete všetkých svätých. Poďme však od zdravotných prekážok zase o kus bližšie k samotnej hrateľnosti.

Grafika je tu zase len ďalším priemerom.

Klik pro zvětšení (Downward Spiral: Horus Station - recenze)

Je to až do očí bijúce, ako sa za hrubými sklami stanice krásne vynímajú detailne spracované planéty, ktoré ako keby vypadli z reálnych NASA záberov, a pritom všetky textúry interiérov vykazujú klasickú nedokonalosť a demonštrujú holú šeď a nudu. Toto je ďalšia z vecí, ktoré som počas recenzovania musel pretrpieť a aké sa u VR značiek jednoducho neodpúšťajú. Bol by som ochotný spustiť z týchto nárokov na základe nejakej zábavnej a originálnej hrateľnosti, avšak tá je v prípade tohto projektu rovnako nezaujímavá a voči konkurencii viac ako bezvýznamná. Navyše samotný dizajn jednotlivých sektorov stanice sa opakuje, čo opäť na atraktívnosti nijako nepridáva. Určite by som v tomto smere nemal vynechať ani jediné prekážky v postupe cez priestor, ktoré stelesňuje rada mechanických robotov. Ich význam som ja osobne však nejako nepochopil, keďže nepredstavujú žiadnu výzvu a skôr zase len odrádzajú od snahy pokračovať vpred. Ak už nič iné, tak aspoň ako spestrenie celkovej atmosféry by som im mohol pripísať nejakú váhu, ak by niečoho takého však boli schopní.

Obsahom menu je aj režim kooperácie a klasického multiplayeru. Nanešťastie sa mi nepodarilo nadviazať s nikým

spojenie, keďže hru evidentne v čase recenzovania nikto nehral. Prečo asi?

Ak by som si doteraz nenasadil žiadnu VR helmu na hlavu a projekt Downward Spiral: Horus Station by bol mojou premiérou, určite by som mohol byť v nejakom ohľade nadšený. Bohužiaľ pre titul samotný mám už za sebou desiatky podobne štylizovaných značiek a preto vo mne jeho obsah nezanecháva nič extra pozitívne, ale skôr naopak.

Za poskytnutí hry na recenzi děkujeme společnosti 3rd Eye Studios

Klik pro zvětšení (Downward Spiral: Horus Station - recenze)

Recenzovaná verze: PlayStation 4 PRO

PC hry pro vás testujeme na sestavě LYNX

PRŮMĚR
50%
CZECHGAMER
Na scéne je oveľa viac lepších hier z tohto segmentu, siahnite radšej po nich

CGwillWin