recenze
Mega Man 11

Mega Man 11 - recenze
Mega Man 11 - recenze
12:10, 06.12.2018

Typicky modrý skafander, efektné výskoky, streľba z pulznej pušky umne primontovanej k ruke a neustály úsmev na tvári. Mega Man je tu s nami v tejto póze už celých tridsať rokov a kto nepozná jeho krutý a večný boj s technologickou nespravodlivosťou, nemal by sa nikdy nazývať hráčom v pravom slova zmysle. Capcom v ňom za tie tri desiatky rokov dokázal zosobniť svojho vlastného maskota a nech už sa vám dostalo do rúk čo i len jedno z jeho dobrodružstiev, musí vám byť jasné, že nič podobné si inde nezahráte. To isté platí aj pre jeho jedenásty radový výlet za rozsypanou hŕbou skrutiek a matíc.

Mega Man otvára konečne náruč aj neskúseným, avšak za stratu svojej podstaty.

Klik pro zvětšení (Mega Man 11 - recenze)

Celá táto 2D séria, v modernom poňatí by sme už asi mohli hovoriť o 2,5D koncepte, bola vždy v prvom rade veľkou výzvou v zmysle náročnosti a ak by som dnes ono moderné prirovnávanie k značke Dark Souls chcel nejako parafrázovať aj v prípade Mega Mana, určite by som nebol až tak ďaleko od pravdy. V tomto zmysle sa samozrejme ani u jedenástky nič razantne nezmenilo, avšak vývojári sa rozhodli zmeniť prístup k možnostiam nastavenia a po vzore akéhosi modelu poloautomatickej asistencie priamo počas hrania, pridali aj do pôvodne legendárne náročnej série Mega Man nízku obtiažnosť s možnosťou aktivácie pomocníkov. Nemám v zásade nič proti, jednoznačne týmto krokom pozvali do hry aj menej skúsených ba dokonca nováčikov, ale jedna vec je istá, týmto svojím krokom komplete zadusili atmosféru vypätých situácií, ktoré pri komplikovaných leveloch znamenali dni až týždne pokusov a následnej sladkej odmeny v podobe pokorenia danej úrovne. Kto si zníži obtiažnosť, ako keby prepísal pointu série Mega Man na niečo úplne iné.

Príbeh je tradične poskladaný z jednoduchej zápletky ako motivácie bežať cez desiatku arén a skúsiť byť maximálne neomylný. Nech už sa strieľa alebo skáče.

Klik pro zvětšení (Mega Man 11 - recenze)

Naozaj vás tu nechcem teraz nudiť jednak svojou možno jemne archaickou rozčarovanosťou nad vcelku pochopiteľným pokrokom v zmysle zníženia náročnosti (každý kto ju samozrejme chce znížiť) a už vôbec vás nechcem otravovať ďalším príbehom zo série, v ktorej o dej a konverzácie nikdy nešlo. Bude pre vás oveľa dôležitejší fakt, že dobrý kamarát nášho Mega Mana, a to doktor Wily, si svoj diplom na stene rozhodne zaslúžil. Aktuálne totižto pre vás vynašiel nový systém zvaný Double Gear, ktorý v spojení so základným skafandrom umožňuje aktiváciu nových superschopností. Tie sú potom priamou úmerou napojené na progres v jednotlivých úrovniach a každým zabitím finálneho bossa (v tomto bode sa opäť nič nemení) si hráč prenáša jeho najväčšiu schopnosť do vlastného arzenálu. Začínate teda s duom pomerne nepodstatných výhod (spomalenie času...) a už v polovici hry neviete kam skôr prepnúť a čo skôr vybrať. V tomto duchu dávam "osem pračiek z desiatych" za pekne rozhodené nitky hrateľnosti do daných arén. Ako celok to vyznieva viac ako prepracovane.

Kto nechce využívať koncept Double Gear, samozrejme nemusí. Razom sa mu tak z moderného Mega Mana stane Mega Man z roku 1990, a teda retro klasika.

Klik pro zvětšení (Mega Man 11 - recenze)

Ono celkovo by som asi nemal plakať nad logickým pokrokom, ktorý neobišiel ani tak starú sériu akou je práve MM. Ostane, kto vyložene bude naozaj ignorovať možnosti postupného vylepšovania hlavnej postavy za pozbieranú menu (to sú tie spomenuté skrutky a matice), alebo uvedený systém superschopností, nebude mať problém označiť nový diel tejto série za niečo úžasne zábavné a plné retro pachu, každopádne aj tak v tom určite skôr či neskôr nájde niečo, čo mu hru voči minulosti znechutí. Našťastie to však nie sú prepracované arény ani samotné prekážky v nich. Tie doslova tlačia hrateľnosť vpred ako dobre premazaný stroj a každá smrť, ktorých sa nevyvarujete ani ako skúsený harcovník, bude ponaučením a zároveň motiváciou, prečo pokračovať ďalej. Animácie postáv, ako aj všetkých záverečných bossov, sú na vysokej úrovni a študovanie ich zvyklostí a pohybov je alfou a omegou k skorému sledovaniu mien, čoby autorov hry samotnej. Predsa len je to 12 úrovní, ktoré vám určite nevydržia večne.

Pekne ostrá grafika pomáha študovaniu detailov a aj keď nie všetci budú nadšení z futuristického zvuku s japonskou prímesou šialenosti, tá sa dá vždy v krajnom prípade vypnúť.

Čo povedať na samotný záver? Mega Man už skutočne nemusí byť označovaný za 2D akciu vhodnú pre horných desať tisíc šialencov, čo u nej s rozkošou v očiach potia krv. Nový koncept schopností, vylepšovania postavy ako aj nízkej náročnosti s asistentom mení cieľovú skupinu konzumentov. Z môjho pohľadu to však pre neskúsených skôr podstatu tejto série zabíja, keďže o danú náročnosť tu predsa vždy išlo a bez nej už modrý panáčik ostane len panáčikom s nulovou motiváciou.

Za poskytnutí hry děkujeme společnosti Cenega

Klik pro zvětšení (Mega Man 11 - recenze)

Recenzovaná verze: PlayStation 4 PRO

PC hry pro vás testujeme na sestavě LYNX

SKVĚLÉ
80%
CZECHGAMER
Je to síce stále onen kultový Mega Man, ale len keď sa nebudete babrať v nastaveniach a skúsite ignorovať pridané novinky

CGwillWin