Keď som pred pár týždňami po prvýkrát dostal do ruky informácie o chystanom projekte so záhadným názvom Virginia, okamžite som si spomenul na potlačenú lásku k legende režisérskej stoličky z minulosti a napísal vám novinku pod titulkou "Hra akú by spravil David Lynch". Moje nadšenie pramenilo z dostupných informácií lákajúc na bizarný scenár okorenený atmosférou roku 1992 a prostredím záhadného mestečka, kde dôjde k podivuhodnému zmiznutiu mladého chlapca. Vývojári z malého štúdia Variable State, konkrétne je tu reč o dvoch nadšencoch menom Jonathan Burroughs a Terry Kenny, ma tak nalákali na podobenstvá s kultovými seriálmi typu Twin Peaks či modernejšie pojaté Fargo a okamžite si na seba uplietli bič z veľkých a hrubých konárov očakávania. Je to len pár minút, čo som dohral ich interaktívnu kriminálku a cítim sa presne ako pred rokmi po zhliadnutí akéhokoľvek filmu od Davida Lyncha.

Začnime pekne základnými faktami, bez ktorých si túto hru radšej neskúšajte pustiť ani v rámci dostupnej demoverzie. Konceptom ide o adventúru z prvej osoby, v ktorej nepadne ani jedno jediné slovo. Ak ste teraz nadobudli dojem, že zle čítate, pokojne vám to zopakujem. Virginia je detektívna hra neobsahujúca žiadny dialóg a to ako v ústnej tak písomnej forme. Pýtate sa ako je niečo také možné? No, hra samozrejme má textový obsah, avšak jeho forma je prístupná striktne cez čítanie dokumentov či nápisov na stenách. Tam celá grafológia začína a aj končí. Myšlienka konceptu sa aj preto plne sústredí na výpravnú stránku, podporenú hneď niekoľkými zásadnými prvkami. Virigniu môžem pokojne zaradiť do škatule s označením interaktívny film. Gameplay vám neponúka takmer žiadnu slobodu, maximálne sa prejdete po nejakej väčšej miestnosti alebo si zájdete na toaletu prepudrovať nos, a nemá problém vás behom sekundy preniesť z jedného mesta do druhého bez nejakej pomocnej ruky a vysvetlenia prečo a ako. Aj preto je hranie z počiatku pomerne náročné a nejaký čas mi trvalo než som sa s týmito skokmi hore dole vyrovnal.

Samozrejme, že u takto vyhradenej koncepcie sa autori museli snažiť o čo najväčšiu porciu metaforických obrazov, ktoré vymodelovali z jednoduchej ale zároveň efektnej grafickej hmoty. Celá hra je ako poskladaná z kúskov hranatých objektov a musím uznať, že aj keď sa samozrejme nejedná o nič technologicky nápadité, pasuje to k celej atmosfére tejto podivnej projekcie šialených nápadov, ktoré sa cez vás preženú ako kebab kúpený u pumpy. Príbeh je najhrubší nosný pilier a začína sa celkom banálne. Ako FBI agentka Anne Tarver spolu so svojou kolegyňou Mariou Halperin prichádzate do ospalého mestečka niekde vo Virginii, aby ste objasnili zmiznutie mladého chlapca. Ako sa snažíte zbierať dôkazy a zároveň sa zoznamujete so svojou spolupracovníčkou, začínate tušiť oveľa väčšiu kopu hnoja, ktorá sa v mestečku usadila na prahoch aj zdanlivo nevinných obyvateľov. Hra v podstate nemá žiadne menu a tak medzi jednotlivými kapitolami rozdelenými do siedmich dní skúšate zobrať do ruky čo najviac predmetov a skúsiť ich spojiť s vaším prípadom. Z toho pramení, že dohrať tento projekt len raz, nemá nutne znamenať, že si už nezaslúži vašu pozornosť. Aj preto vám prvé prejdenie zaberie len chabú hodinku a pol.

Tam, kde bude scenár nahlodávať vaše kučeravé myšlienky a tým hlbšie sa budete snažiť pochopiť pointu celej hry, sa hudobný podklad postará o dokonalé prostredie na vaše teórie a prípadné závery. Osobne som po každom filme ako Mulholland Drive či Lost Highway potreboval hodiny a hodiny pokojných úvah nad celkovou myšlienkou a čím viackrát som tieto snímky videl, o to viac nápadov a teórií sa mi rodilo v hlave. Samozrejme, že niečo podobné sa začalo odohrávať aj po záverečných titulkách u hry Virginia a klamal by som vás tvrdením, že viem presne, čo nám týmto dielom chcel autor odovzdať. Ale čo je prospešné pre kvality scenára, tak mám hneď niekoľko favoritov, ktorých budem počas ďalších chvíľ hrania postupne triediť a prípadne vyhadzovať. Tieto pocity som však nemal úplne od úvodných momentov v hre. Obmedzená koncepcia a takmer minimálny pohyb cez gameplay schému vo mne skôr zanechávala dojem až prehnanej priamočiarosti, čo môže mať negatívne dopady na názory kolegov ale aj samotných hráčov. Plne si to uvedomujem a je dosť možné, že budem jeden z mála, čo možno prehnane docení scenár a originalitu grafiky nad všetkým ostatným.

Hracia doba pod dvoma hodinami, minimum interakcie, pre niekoho jednoduchý grafický art a šialené preskakovanie zo snov do reality a naspäť. Z tohto môže prameniť skepsa a alergia v očiach konzumentov a som plne za to, aby dal od tejto hry ruky preč každý, komu sa niektorý z hore uvedených faktov pri hraní doslova prieči. Pre všetkých ostatných, pokojne zvolávam do tohto kruhu hlavne fanúšikov spomínaného šialenca na režisérskej stoličke, ktorým nie je cudzie ráno voňajúce po čerstvej praženej káve, môže byť tento trip skutočným zážitkom chýbajúcim vo svete interaktívnej zábavy. Garantujem vám, že počas krásne vystavaného finále sa vám ústa budú otvárať ako u zubára a len tak hneď ich nezatvoríte.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti 505 Games