V poslednej dobe sa v recenziách vždy snažím stotožniť s témou, ktorá sa priamo týka skúmaných hier, a pre aktuálny projekt The Bridge, od nezávislého vývojára menom Ty Taylor, mám opäť jednu pikantnosť z môjho života v rukáve. Písal sa rok XY a v prvom ročníku na strednej škole som musel skloniť hlavu pred fatálnou známkou z nenávideného predmetu, ktorým bola fyzika. Jednalo sa o koncoročné hodnotenie a tým pádom som musel prehltnúť horkú slinu a hlavu strčiť do kníh, jednoducho skúsiť nápravu cez reparát. Ešte dnes si na ten moment spomínam s jemným pobavením, keďže výsledkom môjho prepadnutia nebola vlastná neschopnosť pochopiť zákony fyziky, ale nulová snaha naučiť sa to, čo recitovali a diktovali nudní učitelia. Som na sto percent presvedčený, že ak by výuka akéhokoľvek predmetu v školách, do ktorých chodia vaše deti či ešte vy samotní, prebiehala v oveľa hravejšej forme, nemusel by nikto s priemerným IQ dnes absolvovať potupné skúšanie tesne pred koncom letných prázdnin.

Jednou z takých metód, ktoré by moderný svet mal zavádzať do školských osnov, je určite aj interakcia v náučných videohrách. Nie že by The Bridge, ktorý pôvodne vyšiel na stolné počítače už dva roky dozadu, ponúkal nejaké bifľovanie poučiek o gravitácii či vštepoval do mozgu rovnice o jednej neznámej, ale celým svojim spracovaním je edukačným príkladom toho, že riešenie akýchkoľvek príkladov sa môže realizovať aj hravou formou s kúskom zábavy. Cibriť si mozgovú kôru nikdy nie je na škodu. Predstavte si, že jedného krásneho dňa vám spadne na hlavu jablko tak, ako slávnemu fyzikovi menom Isaac Newton. Zemská gravitácia vám takto dá popud na uvažovanie nad vecami neznámymi a práve tam začne krátky výlet do sveta puzzle hádaniek s umelecky pojatým artom v hre The Bridge. Konceptom sa tu bavíme o 2D štýle s čiste striktnou grafikou vytvorenou za pomoci ceruzky. Jednotlivé rysy kreslených pozadí a aj jediného hrdinu v hre sú od seba oddelené jemnosťou s akou vývojári tlačili na ceruzu, a tak má hráč pocit prechádzky po fantázii samotného Isaaca Newtona.

Do rúk sa mi dostala verzia hry pre Nintendo WiiU, ktorá disponuje podporou pohybových akcelerátorov a ak sa pýtate, prečo to spomínam ešte pred opísaním samotnej gameplay schémy, tak je nutné podotknúť, že celý koncept hry sa nesie v duchu ohýbania gravitácie. Preto si hráči na WiiU môžu okrem off-TV funkcie skúsiť ovládať jednotlivé predmety len pomocou náklonu vlastných rúk. Počas piatich hodín vám hra ponúkne niekoľko kapitol, v ktorých nájdete obsiahnutú radu zložitých príkladov ako sa dostať z bodu A do bodu B. K dispozícii vám bude už spomínaná schopnosť ovládania gravitácie či ohybu samotného priestoru, a aby ste neboli pri neúspechoch nejako frustrovaní, každý chybný krok do prázdna si môžete rýchlo vrátiť pomocou funkcie pretočenia času, čím ste neustále v pokušení skúšať aj veci, ktoré by zdanlivo nemali fungovať. Možno aj preto mňa The Brdige tak trocha očaroval už na začiatku. Nemá vlastne žiadny soundtrack, za čo musím dať body dole. Jeho dĺžka je pomerne slabá a z hádaniek v prvých kapitolách som nemal až takú bolesť hlavy. Avšak to všetko ostatné v spojení s krásnym umeleckým artom hry, ma núti odporúčať tento "most" do duše dávno strateného študenta, ktorý iste drieme v každom z vás.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti ConQuest entertainment a.s.