,,Svetlo z pouličnej lampy sa odráža cez moje mastné okno a dopadá rovno na drevenú poličku vedľa páchnucej kuchynskej linky. Kedysi na nej stáli moje úspechy z mladých a dravých čias strávených na motokárových dráhach. Ale dnes? Dnes už tam blikajúca lampa osvetľuje len hrubú vrstvu prachu a neostrých spomienok. Ako sa to len všetko stalo, že môj nádejne rozbehnutý život lokálneho hrdinu, dnes leží rovnako v špine zabudnutia?! Túto otázku si kladiem už roky."

Malý zhrbený muž rozvalený v koženkovom kresle mal na kolenách prázdny obal od pizze a reklamným perom s jeho podobizňou písal rozlúčku so svetom, s rodinou, ktorá sa mu otočila chrbtom, s fanúšikmi, ktorí na neho dočista zabudli a dalo by sa povedať, že aj sám so sebou. Desiatky rokov mal pocit, že prechádza len obdobím stagnácie a že príde čas tak ako kedysi, a opäť bude svet potrebovať inštalatéra, ktorý sa nebojí ušpiniť si ruky za správnu vec. Dnes už ale nevidel budúcnosť a jeho artrózou zničené ruky ryli kostrbaté písmenká do manuálnu hry Mario Kart 64. Slza mu stiekla na baňatý nos a stratila sa v húštine šedivého strniska.

,,Býval som v zámku z tehál tak čistých, že keď ste sa po kráľovskej oslave vrátili do vlastnej komnaty, mali ste pocit, že múry niekto medzičasom zbúral a znova postavil. Mal som k dispozícii osobných sluhov v zelených frakoch. Boli to len hlúpe korytnačky z rodiny Koopa, ale napriek tomu bolo pre nich moje slovo zákon a kto neposlúchol, skončil ako podložka pod nohy. Udalosti mi viac než priali. Po tom, čo som vykonal kontrakt na záchranu vzácnych hviezd odcudzených z kráľovskej pokladnice, bola mi sľúbená samotná princezná a stovky akrov pozemku."

Smutný pohľad mu prešiel na stenu pri okne, kde vysel zástup malých obrázkov v drevených rámoch. Ten najčistejší niesol podobu usmievavej slečny v strednom veku so zlatou korunkou v ešte žiarivejších vlasoch než ten samotný kov. Bola ako sen, ktorý nechcete prestať snívať.

,,Stelesnenie nevinnosti a krásy tej doby, dokonca aj jej meno bolo ako pohladenie mladej a šťavnatej broskyne. Peach.. ach Peach tak som ťa miloval, dala si mi syna a krátko nato..."

Jeho slzami zmáčané modré oči prešli o kúsok vedľa a začali blčať od zúrivosti. Susedná fotka totiž niesla značné stopy poškodenia ohňom, dokonca aj tapeta za ňou bola ošľahaná a čierna ako uhoľ. Mario napriahol ruku v päsť a sponad hlavy poslal ohnivú guľu o veľkosti tenisovej loptičky priamo do stredu fotky jeho brata. Stena sa zatriasla a obrázok zavesený na oceľovom lanku sa jemne rozkýval. Obláčik dymu, ako keby už dobre vedel kadiaľ sa ide von, vyšiel rovno cez dieru v rozbitom okne o kúsok vedľa. Vonku zúrila búrka a na plechový rám dopadali kvapky kyslého dažďa.

,,Môj vlastný brat! Zviedol mi ženu a prebral nielen moje miesto po jej boku, ale navyše ma vykopal aj z práce. Od tej doby ma už nikto nechcel najať ani na tú najpodradnejšiu prácu v kráľovských kanáloch. Mňa! Prvého vesmírneho hrdinu, bez ktorého by dnes galaxia trpela pod útlakom Bowsera a jeho obézneho tela. Nie, jednoducho nechceli platiť niekomu, kto nedokáže udržať rodinu po kope a nechá si brata, aby mu skočil do postele a ešte sa pri tom smial ako idiot. Mal som si toho všimnúť už v dobe, kedy sa tak vehementne ponúkal na sezónne práce v podkroví zámku. Vraj tam bude vysávať duchov, aby sme mali pokojný spánok. Baby Mario bude v bezpečí a všetci budú šťastní. Mal som tušiť, že nechce ten svoj Poltergust 5000 použiť na pochytanie Poo-ov, ale naopak, na strhnutie nohavičiek z mojej večne nadržanej ženy."

Na prehnité vchodové dvere niekto zahral dunivým tónom. Mario odložil list a vstal opatrne z kresla. Odkopol z cesty červený pancier z korytnačky a vytiahol si červené montérky až na svoj chlpatý pupok. Pánty zavŕzgali a na druhej strane stála postava v šedom a mokrom baloniaku. Mala komplet zahalenú tvár, avšak z pod kapucne jej vytŕčal dlhý špicatý nos.

,,Toto trvalo. Kde si, do boha, tak dlho bol Waluigi?!"

,,Hehehehehe. Náš stroskotanec má naponáhlo." Kapucňa mu skĺzla po fialovej čiapke s monogramom a úhlavný nepriateľ Luigiho držal v dlani malú žltú hviezdu s čiernymi očkami. ,,Neboj, po tomto určite zase budeš liezť po potrubí a zbierať muchotrávky, ty piker!

,,Drž hubu, nechcem nikam loziť, potrebujem len trocha povzbudiť."

,,Samozrejme, tak ako každý týždeň. Kde mám prachy, ty nula?!"

Z vrecka montérok vyskočila malá ošúchaná minca a s klasickým zvukom dopadla na zem. Waluigi ju chmatom strčil do vrecka a ešte než zmizol v tmavej chodbe špinavého činžiaku, nechal doznieť svoj hrdelný smiech. Dvere sa zabuchli a Mario už zase v ruke driemal pero.

,,Ak toto nájde niekto z mojej rodiny, ak toto nájde a prečíta si niekto, kto neuveril tým intrigám môjho brata o tom, že som pedofilný lovec mladých dievčatiek a že som sexuálne zneužíval svojho najlepšieho kamaráta Yoshiho (nech mu je dúhová zem ľahká), tak dúfam, že si spomenie na jedného dávno strateného hrdinu. Chcel som len, aby všetky potrubia boli čisté a aby každá hviezda našla svojho majiteľa. Nikdy som nebol mamonár, aj keď to o mne často tvrdili. Nikdy som nechcel byť za hviezdu a všetky trofeje zo závodov rovnako ako odmeny finančného charakteru som rád rozdal medzi dobrých a poctivých ľudí. Pozrite, kde som skončil. Predal som všetko, len aby som prežil, ale toto už nie je život. Dnešný svet nepotrebuje hrdinov, stačia mu intrigáni a zlodeji bez štipky charakteru. S úctou dávam veľké zbohom dobrým ľuďom krajiny Nintendo. Váš kedysi Super Mario."

Otvoril kovovú hviezdu a priložil ku nej svoj zvráskavený nos plný malých vriedkov. Zhlboka nasal obsah do útrob a s úľavou vydýchol. Dovtedy tam sedel starý uschnutý človek, behom sekundy mal však zrazu dvojnásobnú výšku a stál hrdo vystretý a plný farieb života. Všetko naokolo bolo v tme, len on svietil ako kométa. Dokonca aj z bielych fúzov boli razom čierne a husté. Skočil do obývačky, kde už čakalo naleštené zelené potrubie a nad ním sa húpala konopná oprátka. Uviazal si ju okolo silného krku a jeho posledným slovíčkom bolo: "Juchúúúúúúúúúú"